V pravidelnom subjektívnom výbere piatich filmov, ktoré majú niečo spoločné sa tentokrát zameriame na snímky, ktorými svoju kariéru začínali známe režisérky. Tri z nich, zhodou okolností, nakrútili svoje debuty v roku 1999.
Film_FM: 5 debutov známych režisérok
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Škótska filmárka Lynn Ramsey, ktorú určite poznáte vďaka filmom Musíme si pohovoriť o Kevinovi, či Nikdy si tu nebol, debutovala v roku 1999 drsným príbehom s názvom Ratcatcher, alebo Chytač krýs.
Rozpráva o 12 ročnom chlapcovi, túlajúcom sa opustenými budovami v zanedbanom predmestím Glasgowa 70. rokov. Spolu sa kamarátmi si v hromadiacich odpadkoch krátia čas zabíjaním premnožených potkanov, až kým nedôjde k nehode, ktorá prinúti chlapca predčasne dospieť a konfrontovať sa s ťaživým pocitom viny. Ako vo všetkých jej filmoch, aj tu hlavná postava zápasí so sociálnymi problémami a beznádejou a musí prijať zodpovednosť za svoje skutky.
V rovnakom roku debutovala aj americká filmárka Kimberly Pierce, snímkou Chlapci neplačú, pri ktorej sa inšpirovala skutočným príbehom chlapca uväzneného v dievčenskom tele. Je to emotívny a znepokojivý príbeh o túžbe po láske a porozumení, o dospievaní a o tom, čím si transgender ľudia už v tak či tak komplikovanom období života, musia prechádzať. Ukazuje zároveň, aké ohavné činy dokážu ľudia spáchať pod vplyvom predsudkov. Hilary Swank za úlohu transgender chlapca, ktorý sa stal obeťou sexuálneho násilia, nepochopenia a šikany zo strany spoločnosti, získala okrem iného Oscara.
Tému dospievania spracovala vo svojom celovečernom debute aj Sophia Coppola. Vo filme Smrť panien na seba hlavnú pozornosť strhla vtedy 17 ročná Kirsten Dunst. Témy ako príliš prísna výchova silno veriacich rodičov a jej zničujúci vplyv na deti, či konflikt medzi dospievajúcim sestrami, ktoré snívajú, hľadajú a túžia po zážitkoch a slobode a dospelými, ktorí sa ich zo všetkých síl snažia pred nástrahami sveta ochrániť, sú aktuálne aj dnes.
Americká režisérka Dee Rees študovala u Spikea Leeho a v roku 2011 debutovala čiastočne autobiografickým filmom Pariah o teenagerke, ktorá sa pokúša zdôveriť rodičom o svojej sexuálnej orientácii. Aj vďaka dynamickej ručnej kamere a výborným hereckým výkonom, je to autentický film s témami ako dospievanie, coming-out, sebaklam či zlyhávajúca komunikácia.
Britskú režisérku Andreu Arnold si najviac pamätáme vďaka filmom Fish Tank či American Honey a naposledy režírovala 2. sériu seriálu Big Little Lies. Začínala ako televízna herečka, za svoj krátky film Osa získala Oscara a svoj celovečerný debut, psychologický thriller Red Road nakrútila v štýle Dogmy 95, keď mala 45 rokov. Vo filme o oprátorke kamerového systému, ktorá na zázname spozná muža, o ktorom si myslela, že už ho nikdy nestretne, pracuje so zobrazovaním každodennosti, tajomna a témami ako voyerizmus, pomsta či odpustenie. Podobne, ako vo väčšine svojich filmov, ju zaujímajú ľudia z nižšej sociálnej vrstvy.
