Dnes si na Slovensku a v Čechách pripomíname výročie Nežnej revolúcie. U nás sme útlak porazili nehou, no napríklad v Estónsku proti nemu bojovali hudbou. O silnom postavení hudby v kontexte revolúcií, ktoré menili svet, porozpráva Romana Grajcarová.
Hudba ako nástroj revolúcie
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Keď počujeme dážď, narážanie morských vĺn o skaly alebo spev vtákov, spolu s týmito zvukmi vnímame aj melódiu a rytmus. A to v nás dokáže vzbudiť celú paletu pocitov - radosť, smútok, hnev, nostalgiu. Podobný emocionálny účinok má na nás hudba. Jej spoločné počúvanie, napríklad na koncertoch, dokáže vďaka tomu prepojiť tisícky ľudí. A keď sa k melódii pridá text, ktorý presne udiera na strunu nespokojného davu, z hudby sa stáva nástroj revolúcie.
Za kolísku modernej protestnej piesne sa často považuje Veľká francúzska revolúcia. Silný pochodový rytmus dopĺňali jednoduché, zapamätateľné texty, ktoré ešte viac spojili rozhorčené davy v uliciach Paríža. Jednou z najznámejších piesní z tohto obdobia je skladba La Carmagnole, ktorú často sprevádzal búrlivý tanec. Jej melódiu s pozmeneným textom neskôr použili aj francúzski revolucionári 19. storočia.
Storočie a pol po francúzskej revolúcii ovládli protestné piesne aj hispánsky svet. Ako reakcia na Francovu diktatúru v Španielsku a zároveň ako boj za oslobodenie od diktátorských vlád v latinskej Amerike vzniklo takmer súčasne na oboch kontinentoch hnutie, ktoré dnes poznáme pod názvom nueva canción, teda nová pieseň. Z Čile, ktoré vtedy bojovalo proti pravicovému diktátorovi Augustovi Pinochetovi, pochádza aj jeden z najznámejších hudobníkov z hnutia nueva canción Victor Jara. Po tom, ako Pinochet zorganizoval vojenský prevrat, bol Jara uväznený, mučený a zabitý na štadióne v Čilskom Santiagu, ktorý od roku 2003 nesie na jeho počesť meno Štadión Victora Jaru.
Aj v afroamerickom hnutí za občianske práva zohrala podstatnú úlohu hudba, a to najmä jazz. Za oficiálnu skladbu hnutia mnohí pokladajú „Strange Fruit“ od americkej speváčky Billie Holiday. Skladbu, ktorá metaforicky rozpráva o lynčovaní afroameričanov a ktorá nemohla byť kvôli kontroverznému obsahu ani hraná v rádiách, neskôr prespievala aj Nina Simone, na čo ju niektorí kritici začali nazývať skladbou storočia.
Snáď najfascinujúcejší príklad hudby ako nástroja spoločenskej zmeny je estónska spievajúca revolúcia, ktorá pomohla pobaltskému štátu v boji proti komunistickému režimu. Jej korene však siahajú až do 19. storočia, kedy sa v Rusmi podrobenom Estónsku nemohli na verejnosti spievať tradičné estónske skladby. V roku 1869 sa aj napriek tomu zorganizovala prvá undergroundová oslava piesne ako súčasť estónskeho národného obrodenia a spievanie tradičných piesní, a to najmä v speváckych zboroch, si začalo v Estónsku budovať pevnú tradíciu.
Zakázané tradičné piesne spolu s novými, protisovietskými skladbami od mladých estónskych skladateľov zohrali kľúčovú úlohu na hudobnom festivale v meste Tartu v roku 1988. Za ním nasledovali ďalšie festivaly sprevádzané stupňujúcim sa tlakom na Sovietsky zväz, až kým Estónsko nezískalo v roku 1991 nezávislosť. Jednou z tvárí estónskej spievajúcej revolúcie bol hudobník Alo Matiisen. Snáď najznámejšia z jeho skladieb je „Žiadna zem nie je sama“.
Hudba dokáže byť skutočne silným nástrojom spoločenskej zmeny. Tým, že v ľuďoch vyvoláva silné emócie, dokáže mobilizovať davy v boji proti nespravodlivosti, útlaku či diktátorom. No zároveň často pomáha najmä v tom, aby sme si udržali nádej. Na zmenu a lepšiu budúcnosť.
