Prečo sme sami? Pretože sa naša spoločnosť mení. Privykli sme si sťahovať sa preč z našich prirodzených prostredí: za prácou, či za školou. Ak máme deti, tak väčšinou prestávame byť obklopenými príbuznými. Rozvádzame sa a nemáme partnerov, ktorí nás sprevádzajú životom. Meníme zamestnania a toto všetko nás vykoreňuje z našich pôvodných životov.
Samota sa asociuje s nedostačujúcimi spoločenskými vlastnosťami. So samotou sa tak spája určitá stigma. Smútok za domovom, ohrdnutá láska, ignorácia... Keď nám nerozumejú, keď strácame kontakt s našimi najbližšími – to všetko môže byť samota.
Samota je pocit nedostatku, asi ako hlad, či smäd a preto ju netreba podceňovať. Samota môže spôsobovať predčasnú smrť, ale aj demenciu, vysoký krvný tlak, alkoholizmus, či nehody, ktoré sa môžu stať iba človeku, ktorý žije sám. Naše duševné zdravie ňou trpí najviac. Samota nie je iba smutná, samota je nebezpečná. Medzinárodná štúdia z roku 2010 pod názvom Osamelá spoločnosť prišla na to, že existuje súvislosť medzi našou individualistickou spoločnosťou a zvýšením duševných porúch za posledných 50 rokov.
Aj keď si svoju samotu uvedomujeme, niekedy je ťažké proti nej bojovať. Dostávame sa totiž do začarovaného kruhu: čím viac sme sami, tým sme ostražitejší pred sklamaniami. Ak očakávame nejaké ohrozenie, správame sa ináč než za normálnych okolností – a teda máme väčšiu šancu ďalšieho odmietnutia.
Ľudia v dlhodobej izolácii preto častokrát odmietajú sociálne interakcie. Myslia si, že sú lepší než iní, a považujú to za dobré ospravedlnenie. Alebo potom presný opak, že sú horší, a spoločnosť o nich nestojí. Oba tieto prístupy vedú do špirály odmietania, ktorá len zosilňuje pocit sociálnej izolácie. Vtedy je ťažké presviedčať, aby sa dali na dobrovoľníctvo, začali chodiť niekam na kurz, či len zavolali ľuďom, ktorých dlho nevideli.
Čo robiť, aby sme sa nedostali do takejto špirály? Treba si uvedomiť, kedy sa cítime osamelo. Netreba to potláčať a vyčítať si, čo cítime. Treba si uvedomiť, že nám samota ubližuje, a treba sa naučiť rozpoznávať, či sa neblížime do toho prehnane opatrného štádia.
Alebo to urobte ako senior Bill Palmer, ktorému po dlhom boji s ťažkou chorobou umrela manželka. Bill veľmi dlho nedokázal zaplniť to prázdno, ktoré po nej ostalo. Tak zavolal do svojho obľúbeného rádia BBC. Redaktori si ho zavolali, aby o tom porozprával poslucháčom. Rozhovor vyvolal veľa ohlasov a Bill si našiel priateľov s podobným osudom.
