Možno poznáte tú anekdotu, že basgitaristi sú tí poslední, na ktorých sa sústredí pozornosť fanúšikov. A pritom basa je v hudbe mimoriadne dôležitá. Vysvetlíme si prečo.
Ľudské ucho počuje zvuky do frekvencie 20 hertzov. To, čo je nižšie ako táto frekvencia, voláme infrazvuk. Ten počujú napríklad krtkovia či slony. Aj keď tieto nízke frekvencie nepočujeme, cítime ich fyzicky. V klube na dobrom aparáte basu nepočujete, ale doslova ju cítite.
Basa tvorí rytmickú časť, kým melodické nástroje znejú na vyšších frekvenciách, ktoré už vieme našim uchom rozoznať. Tento fenomén je rovnaký v hocijakej hudbe: v hiphope, drum n´basse, alebo v rocku. A nie je to len západoeurópska hudobná tradícia. Rovnako to majú aj v klasickej východoindickej hudbe, či v gamelanových orcestroch z Jávy či Bali.
Nízke frekvencie nám pomáhajú vnímať tempo skladby a zmenu výšky tónu lepšie vnímame pri vyšších frekvenciách. Preto basisti hrávajú len niekoľko nôt. To z nich však nerobí horších hudobníkov. Len skúste udržať jeden rytmus celú pieseň!
Na Viedenskej Univerzite púšťali skúmaným subjektom do slúchadiel vysoké a nízke tóny v rovnaký čas. Elektroencefalogramy merali mozgovú aktivitu v reakcii na zvuky a zistili, že mozog lepšie reaguje na nižšie tóny.
To, že robíme hudbu tak, ako ju robíme, má teda aj psychologický základ. Na rytmus bicích lepšie reagujeme, keď je sprevádzaný nástrojom, ktorý hrá nízke frekvencie, čiže basou. Kognitívni vedci z Viedenskej univerzity ešte zistili, že čím sú tóny hlbšie, tým viac nám rezonujú v tele. To vysvetľuje to, že aj nepočujúci môžu tancovať. Potrebujú iba cítiť basu.
Basové nástroje sú okrem držiania tempa dôležité aj v harmonickej a melodickej štruktúre piesne. Basa je základom, na ktorej dobre drží melódia. Dobrá basová linka je ako maslo na vianočke, na ktorú si natriete med. Basisti vám povedia, že sú to práve oni, ktorí kontrolujú harmónie v pesničke a pevne držia melódiu. Basisti sú teda veľmi dôležití, častokrát sú však prehliadaní. Na base sa v populárnej hudbe len málokedy sóluje a máloktorý hudobník si dovolí vykročiť zo zavedeného štandardu hry na base.
Jeden z tých, ktorý sa toho nebáli, bol basista Mick Karn. Ten začínal v novoromantických a artrockových Japan a pokračoval aj v projekte No man. Jeho charakteristickú hru na basu si nepomýlite s nikým iným.
