Calypso Rose je legenda. Táto nenápadná dáma, ktorá sa narodila na ostrove Tobago a aktuálne žije v New Yorku, napísala viac ako 800 piesní a prepísala históriu hudobného žánru calypso. Vo veku 79 rokov je stále plná energie a nestráca zmysel pre humor, aj keď prekonala rakovinu a infarkty. Jej koncert na tohoročnej Pohode patril k najväčším zážitkom napriek tomu, že si na dlhšiu chvíľu musela ísť oddýchnuť a vtedy ju zastúpili členovia jej kapely. Vidieť na pódiu takú úprimnú radosť a nadšenie z hudby v takom vysokom veku je veľmi inšpiratívne. A keď zaimprovizovala text svojej piesne Abatina: „She was lucky to marry a rich rich man like Donald Trump“, musela som sa nahlas smiať. Pred rozhovorom ma upozornili, že sa jej v žiadnom prípade nemám pýtať na politiku a ja som to rešpektovala, no Trumpovo meno padlo aj vtedy. Calypso už od svojich tínedžerských liet bojuje za rovnoprávnosť, proti týraniu a zneužívaniu žien. Veď aj jej úplne prvá pieseň, ktorá sa volá Glass Thief, rozpráva príbeh o chlapcovi, ktorý ukradol dievčaťu okuliare.
Rozhovor s Calypso Rose o calypse, jej hudobných začiatkoch, Bobovi Marleym, o revolúcii v calypse aj o tom, čo chystá do budúcnosti, si môžete prečítať nižšie. Odporúčam vám aj audio verziu, ktorá bola odvysielaná v Hudbe sveta_FM s kolegom Potkanom. Calypso sa viac ráz počas rozhovoru pustila do spevu a to rozhodne treba počuť.
Rozhovor s Calypso Rose - 1. časť Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Rozhovor s Calypso Rose - 2. časť Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Rozhovor s Calypso Rose - 3. časť
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Nina: Drahá Calypso Rose, vitajte na Slovensku. Práve teraz by ste mohli byť doma a užívať si zaslúžený dôchodok, napriek tomu ste s nami tu na festivale Pohoda. Čo vás poháňa, čo vám dáva energiu hrať po celom svete?
Calypso Rose: Idem ďalej vďaka dobrotivému Pánovi. Dvakrát som vyhrala boj so smrťou. Mala som operáciu kvôli rakovine, rez išiel cez celú hruď až po pupok. Zomrela som, ale priviedli ma späť. Stratila som takmer dva litre krvi a skolabovali mi pľúca. Ale náš Pán ma priviedol späť, aby som vesmíru a celému svetu prinášala radosť, mier a šťastie. Preto stále stojím na nohách.
Nina: Myslíte si, že ste sa narodili s calypso v krvi, alebo sa calypso stalo vašou súčasťou počas dospievania?
Calypso Rose: Pochádzam z Tobaga, maličkého ostrova s rozlohou 300 km2. Nemali sme tam rádio ani elektrinu. Ale môj otec mal batériu z auta, zobral dlhý bambus a drôty z autobatérie. A jediná hudbu, ktorú sme mohli počúvať, bola hudba z Texasu. Preto som vyrástla na country. (spieva) Ale neskôr, keď som mala deväť, ma adoptovali do Trinidadu. To je väčší z tejto dvojice ostrovov. Moja adoptívna mama mala ku calypsu kladný vzťah. Zvykla zapnúť gramofón, položila ihlu na platňu a už mi len hovorila: „Tancuj, tancuj.“ Takže o calypse som počula prvý raz až v Trinidade. Ale dobrotivý Boh ma obdaril inšpiráciou a tak som v trinástich začala písať a komponovať. Keď som mala pätnásť, novým premiérom sa stal Dr. Eric Williams a ja som preňho spievala počas jedného festivalu. Veľmi sa mu to páčilo a hovoril mi: „Si naozaj skvelá, mala by si byť aj v calypso stane.“ Povedala som to mojej adoptívnej mame a ona ma hneď v sobotu zobrala za manažérmi. Na jednej ulici sa calypso hudobníci stretávajú a užívajú si spoločné hranie a hudbu. A tam som sa stretla hneď s dvomi majiteľmi calypso stanu, členmi skupiny The Original Young Brigade. Zaspievala som svoju pieseň Glass Thief a oni mi povedali: „Ó, aké je tvoje calypso meno?“ Vtedy som žiadne nemala, ale povedala som, že som z Tobaga, to objavil Robinson Crusoe, tak teda Crusoe Kid! A oni mi odpovedali: „Nie, zmeníme Ti ho na Calypso Rose, lebo ruža je matka všetkých kvetov.“ A tak tu dnes stojím, Calypso Rose. Som matka calypsa.
Nina: Začali ste písať piesne veľmi mladá, zložili ste ich stovky, nahrali ste veľa albumov. Existuje niečo ako kompletný veľký archív vašej práce, alebo sú aj piesne či albumy, ktoré sa stratili v čase?
Calypso Rose: Doma v New Yorku mám obrovské množstvo kaziet a niektoré z piesní neboli ani nikdy nahraté. Moja asistentka z Francúzska Natalie videla celú zbierku takýchto piesní, ktoré mám. Ale som naozaj šťastná, že niektoré z mojich skladieb si vyberajú iní umelci, aby ich prespievali. Napríklad pieseň Fire In Your Wire bola naspievaná v 9 rôznych jazykoch, dokonca aj v japončine. (spieva)
Nina: Na vašom albume Far From Home je pieseň Calypso Queen. Urobili ste v calypso revolúciu, stali ste sa prvou slávnou speváčkou calypso (ang. calypsonian). Ako si spomínate na svoje začiatky? Muselo to byť ťažké.
Calypso Rose: Spomínam si, že úplne prvá otázka môjho otca bola: „Prečo spievaš calypso? Calypso nie je nič pre ženu. Môj otec bol baptistický kazateľ a hovoril mi: „Calypso je diablova hudba“. Ja hovorím nie, hudba calypso pochádza zo Západnej Afriky. Máme rhythm'n'blues, jazz, reggae, ska aj spouge. Tak prečo by calypso malo byť horšie? Calypso je africký hudobný štýl. Naplní vás životnou energiou, ste plní života, ó Bože, nedovolí vám obsedieť. Tak prečo chcete calypso ponižovať? Zoberte si napríklad Amazing Grace. (spieva) To je blues. (spieva) A toto je calypso! Je to beat, tak prečo ho znevažujete? A ja som matka a kráľovná calypsa, „tak ma nechajte na pokoji!“ (smiech)
Nina: Veľmi sa mi páči, čo ste povedali v jednom rozhovore: „Som reportérka v piesni. Calypso je na tancovanie, ale aj na rozprávanie príbehov. Mali by ste tancovať, ale aj počúvať.“ Calypso rozoberá každodenný život, ale reaguje aj na dôležité sociálne problémy.
Calypso Rose: Samozrejme. Upozorňujem na to, čo sa deje, lebo človek sa ocitne na rôznych miestach. Nehovorím po nemecky ani po francúzsky, niektorí ľudia cudzí jazyk nepoznajú, ale počúvajú vás a vďaka pohybu a inšpirácii porozumejú, o čo ide. Zoberte si pieseň No Madame. Otvorila som dvere sluhom v domácnosti. Pieseň Leave Me Alone otvorila dvere manželkám a priateľkám. Počas týždňa ťažko pracujete a keď je sviatok, chcete ísť von, zabaviť sa. A niekto vám povie, poď domov. A načo? Budem sa pozerať na záclonu? Variť? Zbláznili ste sa? Pozerať sa na Donalda Trumpa v televízii? Ani za nič! "Leave me alone. I ain't going home." (cituje pieseň Leave Me Alone: Nechajte ma na pokoji, nejdem domov)
Nina: Za posledných päť rokov ste vydali dva výborné albumy; Far From Home a So Calypso! Ako vznikli?
Calypso Rose: Tento album (Far From Home) sa podarilo zrealizovať vďaka môjmu manažérovi Jeanovi Michelovi. Pochádza z Francúzska, no žije v Trinidade a Tobagu. A Jean Michel sa poznal s Azimuthom, ktorý je môj agent. A ten zas poznal nahrávaciu spoločnosť Because. Keď si tam vypočuli moje skladby, podpísali so mnou zmluvu, a tak sme album Far from Home vydali vo Francúzsku v máji 2018. Už v septembri bol zlatý a v decembri dokonca platinový. No a nový album, na ktorom pracujem, Forever Young, by mal vyjsť v septembri 2019.
Nina: Takže sa môžeme tešiť na nový album. Je niečo, čo nám o ňom môžete prezradiť?
Calypso Rose: Bude to naozaj magnetické calypso. Napríklad pieseň Young Boy - Mladý chlapec. Ten príbeh zažilo mnoho žien, aj moja mama. Muž si vás vezme a máte spolu veľa detí. Žijete spolu šťastne a okrem svojho manžela nemáte žiadnych iných. Ale títo muži majú veľké oči, zbadajú mladšiu vyzývavú ženu a opustia svoju manželku aj s toľkými deťmi. A tak dnes hovorím každej žene: „Ak ťa muž opustí pre takúto mladú pobehlicu, neplač viac. Nájdi si mladého chlapca.“ (smiech) Takže to bude jedna z hlavných piesní albumu Forever Young. Pozrite sa na mňa, aj ja som večne mladá.
Nina: Čo vy a moderné technológie? Zaujímajú vás, alebo ste skôr stará škola?
Calypso Rose: Chodím a rozprávam. Rada pracujem starým spôsobom, lebo som na tom aj vyrástla. Až potom prišli tie nové formy, ktoré vstúpili aj do mojej tvorby. Ale rozhodne je to pre mňa v prvom rade starý spôsob. Lebo keď sme pred rokmi išli do štúdia nahrávať, mali sme prvú a druhú trúbku, altový alebo tenorový trombón, no a teraz je to všetko v počítači a vy vojdete len do maličkej miestnosti. Japonci to tak napríklad robia, samá počítačová hudba. Všetko je dnes naprogramované.
Nina: V živote ste stretli už veľa legiend a jedna z tých najviac milovaných legiend je Bob--
Calypso Rose: Bob Marley... S Bobom sme prvý raz spolupracovali v New Yorku. Bolo to v zime na Silvestra, volali sme to Old Year’s Night – Noc starého roka a hrali sme v Bronxe. Bolo toľko snehu, ó Bože, ale bar bol úplne plný. Cez leto sme hrali na pobreží Floridy. Och, to bolo niečo! A potom sme to isté leto hrali v Londýne, bolo to niečo úžasné. Bob Marley bol veľmi spirituálny človek. Nikdy by nevstúpil na javisko bez toho, aby si neoprel hlavu o stenu a nepomodlil sa. Až potom siahol po gitare a doslova ovládol pódium. (spieva No Woman, No Cry) Môj Bože! To je dôvod, prečo neplačem.
Nina: S bojom za rovnoprávnosť (žien) a proti nespravodlivosti ste začali pred desiatkami rokov, ale tento boj stále trvá... Čo vás motivuje, aby ste v ňom pokračovali?
Calypso Rose: Boj je stále potrebný. Musím pokračovať, lebo sa za ženy musíme verejne postaviť. Musíme. Toľko žien bolo diabolsky zneužitých; fyzicky, či mentálne. Ja tu dnes som, pretože Boh mi prinavrátil život. Aby som sa mohla zastať žien a viesť tento správny boj. Lebo ak nebudem bojovať ja, kto potom?
Nina: Vaša kariéra je naozaj mimoriadna. Keď sa obzriete späť, na čo ste najviac hrdá?
Calypso Rose: V calypse sa ma mnoho mužov pokúšalo zviesť. A ja som si hovorila, musíš si samu seba vážiť. Ak nemáš úctu sama voči sebe, kto ťa bude rešpektovať? Nikdy som nešla so žiadnym manažérom, spevákom calypsa či hudobníkom. Nikdy! A za to chcem Bohu poďakovať. Pretože všetko, čo som dokázala, som dokázala sama. Musíte mať voči sebe úctu a potom si vás budú vážiť aj ostatní.
Nina: Spomenuli ste iných spevákov calypsa... Ako reagovali, keď ste prvý raz vyhrali súťaž calypso a získali korunu?
Calypso Rose: V tých časoch to bol titul Kráľ calypsa. V roku 1968 som zvíťazila s piesňou Fire Fire a oni mi tú cenu nedali, vraj preto, že som žena. V roku 1974 som vyhrala s Do Them Back a opäť mi ju odmietli dať. A tak som z Trinidadu a Tobaga odišla a vybrala som sa do New Yorku študovať kriminológiu. V rokoch 1975 a 1976 som často myslela na prvé karnevalové ráno - Jouvert Morning - všetku tú hudbu, tanec, brass bandy... „Prečo len nie som na Jouvert?“, veď viete. V tom čase sme preberali klasifikáciu výbušnín – C1, C2, C3, C4, ó Bože... A povedala som si: „Viete čo? Idem niečo napísať hneď teraz.“ A napísala som Give Me More Tempo. Lebo to je presne taká hudba, aká znie na uliciach a ja chcem viac tempa. Port of Spain je hlavné mesto Trinidadu a San Fernando je druhé najväčšie mesto. Počas karnevalu sú v Trinidade milióny ľudí. A keď kapely prechádzajú parkom Queen’s Park Savannah, ešte aj o ôsmej večer predvádzajú svoje umenie, aby získali čo najviac hlasov v bodovacej súťaži a stali sa víťazmi Karnevalového pochodu. A ja som si povedala, nebude to len Port of Spain, pôjdeme dole do San Fernanda, lebo tam je tempa tiež dosť. (spieva) A nasledujúci rok tá pieseň na Karnevalovom pochode vyhrala. A čo sa týka tej hlavnej súťaže, v roku 1977 sme sa stali republikou a tam už nie sú žiadni králi ani kráľovné. V sedemdesiatom ôsmom sa tak názov zmenil z Kráľa calypsa na Panovníka calypsa. A ja som vôbec prvá, kto tento titul získal. Za to, že sa mi podarilo zložiť víťaznú pieseň I Thank Thee ďakujem svojim hudobníkom, vláde, učiteľom, rodičom. Som im veľmi vďačná za to, čo pre mňa urobili, pretože som chcela svoju hudbu rozšíriť do sveta. A to je presne to, čo robím dnes. Som Panovníčka kalypsa, nielen na Trinidade, ale na celom svete. To som ja - Linda McCartha Monica Sandy, Calypso Rose.
