Legendárny losangeleský label Stones Throw (Aloe Blacc, Washed Out, Madvillain, Madlib aj nebohý J Dilla) s ňou podpísal zmluvu, keď mala len dvadsaťtri. Odvtedy prešli dva roky a speváčka, producentka a huslistka samouk vydala odvtedy niekoľko singlov a dve EP. Sudan, ktorá uprednostňuje túto prezývku pred rodným menom Brittney Parks, čerpá inšpiráciu z hry sudánskych fidlikantov aj z moderného R&B. Je jednou z najoriginálnejších hudobníčok súčasnosti a určite ju čaká zaujímavá budúcnosť. Sudan vystúpila nedávno na Pohoda festivale a v EUrópa stagei vytvorila pred polnocou magickú atmosféru. Niekoľko ľudí určite odišlo z koncertu s myšlienkou, že videli svoj „objav tohtoročnej Pohody.“
Okrem toho, že sme mali tú česť hostiť Sudan v našom živom vysielaní s Dominikou a Martinom v Rádio(aktívnej) zóne_FM, poskytla nám aj nasledujúci rozhovor. Dozviete sa v ňom viac o jej pripravovanom debutovom albume, o tom, čo jej dalo koncertovanie v Európe, prečo si uvedomila, že pochádzať z malého mesta je vlastne výhoda a aj to, či by sa nechcela objaviť v pokračovaní Čierneho pantera.
Nina: Veľmi sa mi páči, že si označovaná za „princeznú Stones Throw“. Ako sa ti podarilo podpísať zmluvu s týmto vydavateľstvom?
Sudan: Presťahovala som sa do LA, pretože som nebola práve tá najlepšia dcéra. Často som sa vykrádala z domu, klamala som, chodila som neskoro domov. Dostalo sa to do bodu, keď mi rodičia povedali: „Pozri, ak nebudeš dodržiavať pravidlá, budeš musieť odísť.“ Ja na to: „Okej, odsťahujem sa do LA a budem tam chodiť do školy.“ Rodičia si nemysleli, že presťahovať sa do Los Angeles je dobrý nápad. Báli sa, že sa tam dostanem do problémov, nebudem v živote napredovať. Ale presťahovala som sa a začala som chodiť na výšku. Taktiež som veľa pracovala, robila som donuts, bola som barista a čašníčka. Mala som popri škole veľa takýchto príležitostných zamestnaní, takže mi neostávalo veľa voľného času. V noci som bývala väčšinou hore alebo som chodievala na parties. Rada chodím do klubu Low End Theory a tam som sa stretla s Matthewdavidom, ktorý je A&R manažér Stones Throw. Veľmi ho zaujala moja hudba a chcel si vypočuť, na čom pracujem. Istú dobu mi trvalo, kým som mu poslala nejaké piesne. Bola som nervózna, nerada som sa delila o moju hudbu, vždy to bolo len také súkromné hobby. Poslala som mu demo nedokončenej skladby Come Meh Way. Bol z toho hotový, povedal, že to musia vydať. A to je príbeh o tom, ako som podpísala zmluvu so Stones Throw a stala sa ich princeznou. Ale nanešťastie budem teraz iba jedna z princezien, pretože len nedávno podpísali zmluvy s ďalšími umelkyňami, čo je super. S Peyton a s kapelou Automatic. Sú to zlatíčka. Takže teraz sme všetky princezné. (smiech)
Nina: Informácie na internete nasvedčujú tomu, že pripravuješ debutový album. Ako to s ním vyzerá, kedy sa ho dočkáme?
Sudan: Robila som na tom albume niekoľko mesiacov a nebolo jednoduché ho dokončiť, pretože som bola stále na turné. Predskakovala som iným hudobníkom, cestovala som ich tourbusmi, prišla som aj sem, veľa som cestovala. Bola som veľmi zaneprázdnená. Preto bolo ťažké album dokončiť, ale v podstate je hotový. A len včera v noci som schválila poslednú skladbu. A hovorila som si: „Nepáči sa mi, ako to znie, to musíme opraviť!“ Takže som dala svoju poslednú kritiku na mix piesne, ktorá bola tou úplne poslednou... Preto vydanie albumu očakávajte určite už tento rok. Moje dve EP som si produkovala sama, väčšia časť z nich vznikla u mňa doma v spálni, tam sa mixovali aj mastrovali. Ja a Matthewdavid sme ich potom vylepšovali v štúdiu Stones Throw. Ale na tomto albume bude viac kolaborácií, asi traja noví producenti. Ďalších ľudí som zapojila do písania piesní a spolupracovala som dokonca aj s inými inštrumentalistami. Zložila som všetku hudbu, ale moji spolupracovníci mi pomohli premeniť demá na kompletnejšie skladby. Mojím hlavným cieľom bolo s týmto albumom vyrozprávať príbeh. Chcela som mať silný koncept a aj ho mám. Keď sme spomínali princezné, album má taký princeznovský vibe. A viac k tomu nepoviem. Ale je hotový a po produkčnej stránke bude znieť ambicióznejšie ako posledné EP. Veľmi sa teším, možno sa mi do toho podarí zapojiť členov kapely, aj keď stále plánujem fungovať aj sólo. Som rada, že sa posuniem ďalej a budem robiť niečo iné, lebo byť na turné ako sólo hudobník začne byť po čase veľká nuda. Takže áno, album je hotový a ja som nadšená. (smiech)
Nina: To je super, teším sa s tebou, úplne žiariš. Spomenula si spolupráce. Povedala si tiež, že pre teba nebolo ľahké deliť sa o svoju hudbu. V minulosti si tvorila sólo a tentoraz sú do toho procesu zapojení mnohí ďalší ľudia. Bolo pre teba ťažké začať im dôverovať a podeliť sa s nimi o niečo, čo bolo dovtedy také osobné? Urobila si dosť odvážny krok.
Sudan: Určite je to (pre mňa) odvážny krok. To, že som vystupovala sólo, nebola moja voľba, ale nemala som na výber. Priveľa som pracovala, nemala som čas hľadať ľudí, s ktorými by som mohla spolupracovať. Takže som skončila sama vo svojej izbe. Ale teraz, keď mám svoj tím a Stones Throw, ktorí ma podporujú, som stretla veľa ľudí, ktorí chcú so mnou pracovať. Teraz je to ľahšie, mám vonku nejaké releasy, ľudia si to vypočujú, vzbudí to istú pozornosť. Takže je jednoduchšie s niekým spolupracovať a získavať kontakty. Keďže som si veľmi dlho robila veci po svojom, spolupráca s inými je pre mňa trochu stresujúca. Zvyknete si fungovať len vo svojej hlave a zrazu sa musíte vyrovnávať s názormi, kritikami a celkovo osobnosťami iných ľudí. To môže byť dosť ťažké. Pamätám si, že raz som odišla zo štúdia: „Som taká vytočená, gŕŕŕ, mala by som si ďalej všetko robiť sama, gŕŕŕ, toto už viac robiť nechcem!“ Ale myslím si, že vďaka týmto momentom sa stanete silnejšími.
Nina: Niekedy treba také situácie len predýchať, naozaj to pomáha. Ako by si zhrnula témy na svojom debutovom albume?
Sudan: Musím povedať, že (album) bude mať taký magický princeznovský vibe. A je to silný album, má veľa ženskej energie. Vždy odkazujem na princezné... Na mojom poslednom EP sa veľa spomínala Mami Wata, vodná bohyňa Západnej Afriky. Spievala som piesne o vode, v niektorých skladbách som odkazovala na Mami Wata a tento album bude mať možno podobnú tému. Bude tiež o niečo rezkejší. Veľa som koncertovala a ľudia zvyknú byť mojimi setmi zhypnotizovaní, až sa úplne prestanú hýbať. V duchu si hovorím: „Hýbte sa! Tancujte! - Ó, moja hudba je veľmi hypnotická, samozrejme, že sa nehýbete, ste v tranze.“ (smiech) Zobrala som to do úvahy, preto je album dosť groovy, jednoducho musíte tancovať.
Nina: Navnadila si ma, veľmi sa na ten album teším. Vyrástla si v Cincinnati, ale potom si sa presťahovala a žiješ v Los Angeles. A najmä za posledné dva roky si veľa cestovala po svete. Ako tieto mestá a miesta vplývajú na tvoju hudbu a na tvoju kreativitu?
Sudan: Cincinnati je v porovnaní s Los Angeles veľmi malé mesto. Mysleli by ste si, aj ja som si myslela: „Musím odtiaľto vypadnúť, všetci sú tu takí ignorantskí, nemôžem umelecky napredovať.“ Vôbec som si neuvedomila, že byť zo Cincinnati je vlastne veľmi fajn. Teraz, keď žijem v LA, mám na to iný pohľad. Predtým som nemala prístup ku všetkým týmto umeleckým programom a podujatiam, ktoré sa konajú v LA. Takže čo urobíte, keď vám tieto veci chýbajú? Musíte snívať, vymyslieť si, či dokonca uskutočniť niečo vlastné. Keď niečo chcete, musíte si to vytvoriť. Niekedy nemáte možnosť ísť do klubu, kde sa hrá elektronická hudba, takže si zložíte vlastnú. Mám pocit, že to, odkiaľ pochádzam, mi dalo originalitu. A moje presťahovanie sa do LA mi dalo väčší swag, pretože tam sú všetci cool. Fandila som mnohým ľuďom, ktorí sú odtiaľ, teraz som tam sama zapustila korene, je to aj mojou súčasťou. Návšteva Európy ovplyvnila moje koncertné vystúpenia. Myslím si, že LA je upätejšie, čo sa klubov a vystúpení týka. Ľudia menej tancujú, akoby to boli skôr hudobní kritici. Milujú hudbu, ale priveľmi ju analyzujú. A v Európe je pocit slobody. Na mojom prvom turné v Európe som získala veľa sebavedomia. Ľudia vás povzbudzujú, tancujú, tiež sú to hudobní kritici, ale inak (hudbu) konzumujú, inak sa hýbu. Príchod do Európy dodal veľa sebavedomia mojim vystúpeniam. Asi by som nebola taká dobrá performerka, keby som neprišla sem a nezískala tu takú podporu.
Nina: Teší ma, že práve Európa ti takto pomohla v tvojom hudobnom vývoji.
Sudan: Počula si, že Jimi Hendrix nenadobudol... nedostalo sa mu uznania až kým nezačal koncertovať v Európe? Zrazu ľudia hovorili: „Áno, milujeme Jimiho Hendrixa!“ A potom sa vrátite naspäť a až vtedy vaša kariéra naštartuje v Amerike. Ako by vás až po cestovaní začali rešpektovať. Je to zvláštne.
Nina: Niečo také by mi ani nenapadlo. Asi to musíš zažiť.
Sudan: Myslím si, že je to prípad avantgardných a konkrétne černošských avantgardných hudobníkov. Ak ste niekedy príliš divný, ste nepochopený. Ale ak idete do Európy, ľudia sú tam k umeniu otvorenejší. V podstate sa za vás zaručia a keď prídete domov: „Vidíte, ľudia, mám na to nos, funguje to.“
Nina: Pred pár rokmi si išla do Ghany a učila si miestne deti hudobnú produkciu. Čo si sa ty naučila od nich?
Sudan: Naučili ma nebáť sa, lebo deti sa neboja ničoho. Povedia, čo si myslia. Netrápia sa ani tým, či vás to raní. V podstate ma naučili, že mám byť nebojácna v tom, čo robím. A že si nemám robiť starosti. (smiech)
Nina: Na youtube som si prečítala tento komentár k (tvojej) piesni Time. „Dúfam, že prispeje na sequel Čierneho pantera.“
Sudan: To by bolo aké super! V Stones Throw nedávno začala pracovať nová PR manažérka a ja som jej povedala: „Budúci rok chcem robiť na Čiernom panterovi, chcem byť v týchto filmoch.“ A ona že: „Okej, vynasnažím sa.“ Veľmi rada by som to urobila. Naozaj chcem byť v tom filme, hrala by som na husle v nejakom zvláštnom klube. To by bolo cool.
Nina: Myslím si, že Čierny panter oživil, prípadne pre niekoho aj naštartoval záujem o africkú kultúru. Bol to veľký hit a zaujal masy, v podstate mnohých zoznámil s afrofuturizmom. A afrofuturizmus teraz zažíva comeback.
Sudan: Myslím, že prebieha černošská renesancia. Medzi Afroameričanmi aj Afričanmi. Z Lagosu a Nigérie prichádza veľa super hudby. Ako afrobeats, ľudia si teraz na tejto hudbe veľmi idú. A aj v Amerike robí hudbu veľa skvelých avantgardných umelcov. To, čo sa deje, je naozaj super.
