Na festivale Pohoda zahrala aj londýnska kapela Snapped Ankles. Na prvý pohľad sa odlišovali maskami, pódiovou prezentáciou aj experimentálnou hudbou. Vo svojich festivalových odporúčaniach túto kapelu spomenul aj Michal Kaščák.
Snapped Ankles rozhovor z Pohody Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Snapped Ankles sú z východného Londýna, ktorý sa tradične spája s hudbou a množstvom kapiel, ktoré tu fungujú. Je východný Londýn stále také dobré miesto pre hudbu?
Keď hovoríme o Londýne, tak zaujímavé hudobné veci sa nedejú len vo východnom Londýne. Londýn, to je vlastne veľa malých dedín, ktoré zrástli spolu. Je tu veľmi veľa malých hudobných scén, ktoré sa nečakane miešajú. Tým, že sa tu vo veľkom zatvárajú kluby, ale na druhej strane aj stále otvárajú nové, tak veľa malých scén sa tu delí o miesto. Napríklad južný Londýn má úžasné priestory, kde sa dajú robiť koncerty a vzniká tam aj úžasná hudba od skvelých hudobníkov. Ale veci sa dejú aj v severnom Londýne... teda, takmer všade v Londýne.
V Liverpoole, Glasgowe, v Leedse sú scény ešte zaujímavejšie, lebo je tam lacnejší život a je aj lacnejšie robiť hudbu. Londýn je drahý na život a drahý na robenie hudby. A nie je tam veľa miesta, kde sa dá robiť hluk, musíte byť veľmi tichá kapela. Je veľa dôvodov, prečo byť v Londýne, ale na druhej strane to vyžaduje veľké úsilie tam žiť.
Prichádzame z DIY scény, ktorá nepatrí do hudobného priemyslu. A práve tu sa dejú tie zaujímavé veci. Keď to porovnám s tými tradičnými scénami ako indie, či tanečná hudba, tak tie sa príliš nemiešajú. Ale DIY scéna, tam sa robia koncerty v skladoch, v malých, nezávislých priestoroch, vznikajú malé vydavateľstvá. Tam sa to všetko mieša a môže vzniknúť naozaj hocičo.
Vyzeráte, že to máte všetko dobre premyslené. Od toho akú hudbu robíte, ako ju hráte, vaše nástroje, masky.. Odkiaľ sa to berie?
Inšpirujú nás hlavne ranní Kraftwerk. V časoch, keď boli ešte rocková kapela a vyhodili tradičné bicie, lebo nevedeli nájsť nikoho, kto by s nimi hral. A ja mám rád ten moment, keď sa z rockovej kapely stala elektronická. Tak sme si povedali: pozrime sa na toto ako na koncept a jemne ho upravme. Lebo Kraftwerk videli do budúcnosti, ako prví začali používať počítače v hudbe. Ich idea budúcnosti bola v robotoch. Naša vízia budúcnosti je akási verzia syntetizovanej prírody. Elektronika a hard disky budú vyzerať ako voda, pršať bude dážď, ktorý bude vytvárať umelá inteligencia a neurónové siete. A toto by mali reflektovať nástroje, na ktorých robíme hudbu. A do toto všetkého máme ešte aj radi trash, to najhoršie, čo kedy vzniklo v hudbe.
A na čom to teda hráte?
Najprv sme si zostrojili nástroje. Chceli sme znieť ináč ako bežné kapely. Vedeli sme, že chceme hrať rockovú hudbu s elektronikou a syntezátormi. Tak sme si zostrojili synťáky, čo sú vložené do dreveného polena. Sú veľmi jednoduché a vydávajú iba jeden jediný zvuk.
Od nástrojov sme odvodili aj celý náš koncept pódiovej prezentácie. Tým, že sme mali až osem polien – synťákov, tak sme si z toho vymysleli les. A potom prišli kostýmy. Hrávali sme veľmi jednoduché techno, na improvizovaných jam sessions. To neboli koncerty, stretli sa tam hudobníci, performeri, tanečníci a všetci sme tam robili niečo spolu.
A čo vaše masky?
Naše masky odrážajú naše predstavy, ako by asi mohli vyzerať lesní ľudia zo starých pohanských mýtov, kvôli ktorým sa mnohí báli chodiť do hlbokého lesa.
Ako to vyzerá u vás na pódiu?
Diváci prídu na koncert, tam sú reproduktory, nejaké plátno. Tak to funguje odjakživa. Nič nové sa vám tam nemôže prihodiť. Nedá sa tam nič zmeniť, nikde zariskovať. Nás to trocha nudí.
Preto sa snažím nehrať na pódiu, ale medzi ľuďmi. A nerád hrám na hudobné nástroje, radšej mám tie nehudobné. Keď hráme na nejakom menšom mieste, nechám na nástroje hrať návštevníkov nášho koncertu. Keď hráme vo väčších priestoroch, tak skúšame projekt, v ktorom necháme hrať priestor. V skratke: zmeriame si tú miestnosť, odhadneme jej akustické možnosti, a potom tam púšťame rôzne zvuky a necháme priestor, nech si s nimi poradí.
A čo hovoríte na váš stage na Pohode?
Náš stage je veľmi vysoko, a sú tam zábrany. To sme veru nečakali. Naše vystúpenia nie sú veru pre takéto miesta. Radšej hrávame na menších miestach, kde sa môžeme zamiešať medzi návštevníkov. Radi zahmlievame tú hranicu medzi návštevníkmi a kapelou. Polovica nášho programu býva o tom, že necháme hrať návštevníkov koncertu. Vyberiem sa väčšinou medzi ľudí, porozdávam im nástroje a necháme ich na ne hrať. A tento stage na Pohode je na nás až príliš uprataný.
Snapped Ankles sa aj napriek tomu podarilo dostať sa medzi ľudí a nechali ich hrať na nástrojoch.
Nás zaujíma hlavne miesto kde máme hrať. Hľadáme spôsoby, ako spochybniť niektoré pravidlá ako má vyzerať koncert, či čo má byť na pódiu. Všetky tie mikrofóny, zosilňovače, už nič nové s nimi nevymyslíte. Elektrická gitara už nie je to, čo symbolizovala v šesťdesiatych rokoch, a to nejakú rebéliu, ani bicí automat už nie je taký vzrušujúci ako bol v osemdesiatych rokoch. My hľadáme stále nejaké nové podnety, lebo chceme robiť niečo, čo je čerstvé, nepočuté, čo tu ešte nebolo.
