Rozhovor_FM: Weyes Blood

Rozhovor_FM: Weyes Blood

Niektorí ľudia možno už v apríli zistili, ktorá nahrávka sa stane ich Albumom roka 2019. Taký pocit môžete nadobudnúť pri čítaní vysoko pozitívnych recenzií od magazínov Pitchfork, Mojo či Uncut, ale aj z komentárov na Youtube alebo na Bandcampe, kde fanúšikovia opisujú svoje pocity z počúvania albumu Titanic Rising. Ide o štvrtú štúdiovku Natalie Mering alias Weyes Blood. Natalie má 30 rokov, pochádza z Kalifornie, kde aktuálne žije a tvorí. Možno ste nikdy nepočuli jej piesne, ale ak máte napočúvanú tvorbu hudobníkov ako sú Perfume Genius, Ariel Pink, Drugdealer alebo Father John Misty, jej hlas vám nemusí byť neznámy. Titanic Rising je inšpirovaný filmom Titanic Jamesa Camerona. Vážne. Natalie bola v detstve týmto filmom, jeho romancou a mytológiou, posadnutá. Dnes už v ňom vidí najmä príbeh o strate, ktorá sa zrodila z ľudskej pýchy. "Je veľmi symbolické, že Titanic narazil do ľadovca a teraz sa ľadovec topí a s ním sa potápa civilizácia." Klimatické zmeny, moderné technológie, samovražda blízkeho človeka, Natalie sa na svojom zatiaľ najlepšom albume nevyhýba ani ťažším témam. Verí, že úprimnosť je cesta, že je to ten správny spôsob komunikácie s ľuďmi, ktorí počúvajú jej hudbu.

Začiatkom mája uzavrela Natalie svoje jarné európske turné koncertom v Bruseli. V sobotu 4. mája som sa s ňou stretla v kultúrnom komplexe Le Botanique, kde sa práve konal festival Les Nuits Botanique a nahrala som tam nasledovný rozhovor. Večer Natalie s kapelou odohrala vypredaný koncert v priestore pre 250 ľudí. Bol to intímny a magický zážitok, obohatený cover verziou God Only Knows od Beach Boys. Škoda, že trval len hodinu, lebo na posledných dvoch albumoch Weyes Blood nie je jediná slabá pieseň a pokojne by ich mohla odohrať všetky. Ale tak to na festivaloch chodí.

V rozhovore sa dočítate viac o nahrávaní Titanic Rising, o obale albumu, ktorý sa fotil pod vodou, režírovaní, Natalienom pohľade na hudobný biznis, o tom, ako sa prostredníctvom hudby vyrovnáva so svojimi traumami, či niekedy plače na koncertoch, aj o tom, aká súčasná hudba ju baví.

Zároveň si celý rozhovor môžete vypočuť v anglickom znení tu:

Nina: V prvom rade gratulujem k novému albumu. Je nádherný, milujem ho. Je to tvoj štvrtý album, volá sa Titanic Rising a vyšiel pred mesiacom. Môžeš mi prezradiť viac o tom, ako si album nahrávala?

Natalie: Nahrala som ho minulý rok. Trvalo mi to asi tri mesiace a potom ďalšie necelé dva, kým sme ho zmixovali. Čiastočne som ale na textoch a hudbe pracovala už skôr. Po nahrávaní som si dala menšiu pauzu, vtedy prišlo na rad mixovanie. Nuž a potom tá grafická časť, zábery pod vodou, to mohlo trvať tiež nejaké ďalšie tri mesiace.

weyesblood-titanicrising.jpg
Foto: Brett Stanley (Sub Pop)

Nina: Ako vznikla fotografia, ktorá je na obale albumu? Je to naozaj výnimočný záber.

Natalie: Našla som fotografa, ktorý robí zábery pod vodou, a ten bol ochotný umiestniť celú spálňu na dno svojho bazéna. Scénu sme museli vyrábať špeciálne, pretože drevo nepotopíte. A tak nato, aby sa nám podarilo pod vodou umiestniť steny, použili sme PVC a to trvalo približne štyri dni. A potom ma čakalo to isté s nábytkom a zvyšným zariadením. Všetky tie veci ako plagáty a doplnky som si zháňala sama. Na fotenie samotné sme nemali viac ako dve a pol hodiny, pretože väčšina nábytku bola z bukasu a ten vo vode rýchlo napučí a rozpadne sa. Takže to bol dosť zdĺhavý proces príprav na skutočne krátky čas, ktorý sme nakoniec na fotenie samotné mali.

Nina: Ktorá skladba na albume ťa najviac potrápila?

Natalie: Movies. Myslím, že tá bola akýmsi mojím opusom. Trvalo mi dosť dlho, kým som prišla na to, ako ju uchopiť správne a rovnako to bolo aj veľa mixovania. Tak aby znela dosť filmovo a veľkolepo. Tiež si myslím, že je to aj veľmi osobná skladba a o to viac mi záležalo na tom, aby som v nej zachytila zaumienený odkaz čo najvernejšie. A tak to aj trvalo naozaj dlhý čas.


Nina: Pre mňa je Movies zatiaľ najlepšia skladba tohto roku. Počúvala som ju hneď, ako vyšla. Pamätám si, že som sedela doma pred počítačom, pozerala som video na Youtube, aj keď nie som nejaký fanúšik videoklipov a bola som úplne zhypnotizovaná. Tá pieseň má dojala, vypočula som si ju vtedy asi 10x za sebou.

Natalie: Oh, wow, ďakujem veľmi pekne.

Nina: Aké boli tvoje nádeje a očakávania tesne pred vydaním Titanic Rising? Je to tvoj debut vo vydavateľstve Sub Pop a pasuje sa aj s vážnymi témami. Tvoje texty sú o klimatických zmenách, tienistých stránkach technológií, zveruješ sa aj s niektorými súkromnými záležitosťami...

Natalie: Myslím si, že som cítila očakávania, ale zároveň som bola aj nervózna, lebo nikdy dopredu neviete, ako ľudia zareagujú. Rozhodne to totiž bola dosť veľká zmena oproti môjmu poslednému albumu. Vložila som doň srdce aj dušu, a ak by to skončilo fiaskom, fakt neviem, čo by som robila. Takže som skutočne veľmi dúfala, že to vyjde. Samozrejme to bolo aj obrovské vzrušenie, lebo som na tom robila naozaj dlhý čas – album som dokončila minulý rok a vyšiel až teraz, takže som musela čakať a fakt to trvalo, kým si ho ľudia mohli vypočuť. Už som vlastne medzitým aj začala rozmýšľať nad ďalším albumom, takže kým sa dostal von (Titanic Rising), už som bola hlavou niekde inde, a veľmi ma potešilo, že sa nakoniec tento album stretol s takým prijatím, akého sa mu dostalo.

Nina: Spomenula si, že album si mala hotový, ale musela si dosť dlho čakať, kým vyšiel... To ma zaujalo, lebo v súčasnosti je toto jeden z dôvodov, prečo niektorým hudobníkom nezáleží na hudobných vydavateľstvách. Keď nemajú zmluvu, môžu hudbu zverejniť kedykoľvek a kdekoľvek (Soundcloud, Bandcamp), nemusia čakať na nejaký harmonogram. Majú viac slobody. Takže keď máš zmluvu s vydavateľstvom, musíš sa riadiť dátumom vydania, ktorý ti dá tvoj label?

Natalie: Áno, zvyčajne to býva asi päť mesiacov od momentu, čo im všetko doručíte. Potom sa musia pozrieť na harmonogramy všetkých ostatných a vyberú, kedy je ten správny čas ísť von s tým vaším (albumom). Museli sme zohľadniť veľa vecí, kým sme sa rozhodli vydať môj prvý singel v marci. Ale áno, rozhodne to bolo náročné, mala som pocit, že som ako kvočka, čo sedí na vajíčku, z ktorého sa už vlastne dávno vyliahlo kuriatko. (smiech)

Nina: S viacerými hudobníkmi som sa rozprávala o „liečivej“ sile hudby (alebo umenia vo všeobecnosti). Keď sa umelci vyrovnávajú s traumami prostredníctvom tvorivého procesu. Ako to funguje u teba? Nedávno som sa rozprávala s jednou reportérkou, ktorá napísala knihu o tom, ako ju znásilnili. Trvalo jej to veľmi veľa rokov, nebolo to pre ňu jednoduché. Ale takto sa so svojou traumou nakoniec vyrovnala, tridsať rokov potom, čo sa to stalo. Jej rada v skratke: vypíšte sa z toho.

Natalie: Rozhodne. Tiež verím, že spôsob ako sa s traumou vyrovnať je transformovať ju do niečoho univerzálneho ako je napríklad pieseň. Lebo potom sa o ňu môžete podeliť so svetom. Je to jediný spôsob, ako premeniť svoju bolesť na niečo krásne. A pre mňa osobne to v živote bolo vždy veľmi dôležité. Že na to môžem využiť práve hudbu a piesne a potom ako si ich vypočujú ďalší ľudia, stane sa, že vám poďakujú a povedia, že im moja hudba pomáha vyrovnať sa s vlastnými ťažkosťami a cítia sa lepšie. Skutočne by som si ani vo sne nemohla priať nič viac. Takže tomu určite verím. Snažím sa hľadať cesty, ako to robiť ešte efektívnejšie, pretože si myslím, že ako umelcovi vám nejaký čas trvá, kým dokážete byť k sebe skutočne úprimný. Toto je pravdepodobne najúprimnejší album, aký som zatiaľ nahrala a dúfam, že v tom budem vedieť pokračovať. Že budem stále viac otvorená a budem vedieť vyjadriť to, čo cítim a prežívam bez akejkoľvek rezervovanosti či obáv z toho, čo si ľudia pomyslia. Myslím, že toto sú práve tie veci, ktoré pomáhajú v akejsi terapii a vedú ku katarzii.

Nina: Angličtina nie je môj rodný jazyk, takže mi niekedy dlhšie trvá, kým si poriadne vypočujem texty. Preto som len nedávno zistila, o čom je pieseň Picture Me Better. Tvoj dobrý priateľ zomrel vlastnou rukou. Je strašné stratiť niekoho blízkeho kvôli samovražde, ale to, že sa o to podelíš s celým svetom, prináša ľuďom, ktorí to tiež zažili, pocit, že v tom nie sú sami. Považujem to za veľmi dôležité. Žijeme totiž veľmi izolované životy. Technológie, ktoré by nás mali spájať a pomáhať nám v komunikácii, nás často práve naopak ešte viac izolujú.

Natalie: Určite. Teda, bola to otázka? Absolútne súhlasím so všetkým, čo si povedala. (úsmev)

Nina: Asi to bolo skôr pozorovanie ako otázka. Na koncertoch, na ktoré chodím, vládne väčšinou prívetivá atmosféra a cítim sa tam bezpečne. Viem, že som obklopená podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí sa tam prišli tešiť z hudby. No aj napriek tomu, nie je pre teba ťažké stáť každý (druhý) večer pred cudzími ľuďmi a deliť sa s nimi o také osobné príbehy? Ako sa s tým vyrovnávaš?

Natalie: Ale áno, je to naozaj ťažké. A sú dni, keď je to ešte ťažšie ako bežne a musím nájsť v sebe tú energiu, lebo cítim, že na to som tu a súčasne je to aj moja práca – dokázať sa otvoriť a tým byť aj zraniteľná. Niekedy je to teda trochu drsné. Vyjdem na pódium a cítim, že vystúpenie bude opäť iné, pretože v tej chvíli tie slová preciťujem ešte viac. A niekedy ma to stojí oveľa viac úsilia, lebo to vie byť naozaj veľmi vyčerpávajúce, keď zakaždým zo seba na pódiu máte dať von úplne všetko. Ale beriem to veľmi vážne a nikdy som to nevnímala ako samozrejmosť, lebo stále som presvedčená, že je to úžasná príležitosť a spôsob práce, ktorý je mi najbližší. Aj napriek tomu, že niekedy je to skutočne náročné, veľmi si to všetko vážim a mám dojem, že ľudia si tú moju zraniteľnosť, ktorú na pódiu vidia, naozaj cenia a to mi pomáha to v tej chvíli zvládnuť. Lebo všetci máme o sebe nejakú predstavu, kým sme a keď sa potom zrazu vidíte a počujete, akí ste naozaj, trochu vás to niekedy prekvapí. (smiech)

Nina: Stáva sa ti niekedy, že sa rozplačeš na pódiu počas koncertu?

Natalie: O, človeče, včera večer v Orléans. Počas piesne Something to Believe. A hovorím si, to platí aj pre túto chvíľu, potrebujem v niečo veriť. Som na konci turné a fakt by som si rada oddýchla. No niekedy jednoducho precítim text trochu nečakaným spôsobom a myslím, že ma to včera trocha vzalo. Naspäť do momentu, keď som tú pieseň napísala. Presne si pamätám ten pocit, opäť som ho vtedy naplno precítila. A neprestala som, jednoducho som sa cez to prespievala. (úsmev)


Nina: Vnímaš svoje piesne ako malé dokumenty svojej minulosti? Aký máš vzťah k svojim starším piesňam v porovnaní s novými kúskami?

Natalie: Určite ich tak vnímam. A moje staré piesne vo mne stále rezonujú. Stále si presne pamätám, čo som nimi chcela povedať, čo som cítila. Ale keď rozmýšľam nad tými novými, mám pocit, že je v nich viac niečoho intelektuálneho a že tie staršie sú viac priamočiare. A takýto mix sa mi páči. Niekedy je ťažké zapamätať si presne tých ľudí a čo som prežívala vtedy, keď som piesne písala, ale predsa akoby boli nadčasové. Každým rokom naberajú nový význam. Takže sa teším, že sa k nim môžem znova a znova vracať a nachádzať v nich niečo nové, hoci sa to od pôvodnej myšlienky môže líšiť.

Nina: Keď prídeš zo Spojených štátov do Európy, užívaš si naše „prastaré ríše“, starú históriu, našu mytológiu? Máš vôbec čas na niečo také, keď sa musíš venovať povinnostiam spojenými s koncertným turné?

Natalie: Ó, veru áno, veľmi obdivujem „prastaré ríše“, zbožňujem históriu, starú architektúru a veľmi sa mi páčia predstavy o dávnej Európe plnej kmeňov. Všetko spojené s históriou je pre mňa fascinujúce, lebo sa tam môžeme veľa naučiť. Nanešťastie je to počas turné fakt veľmi nabité a toho času nie je veľa. Ale keď máme voľný deň, vždy sa rada idem pozrieť na hrad alebo pekný starý kostol, len sa tak túlam a vnímam okolie. Alebo zájdem k nejakému jazeru či rieke, pozerám na hladinu a hovorím si, wow, kedysi sa tu určite odohrala nejaká bitka a rieka musela byť plná krvi. Takže vždy keď môžem, idem. Len vieš, keď si na turné, nemáš tú voľnosť ako turista.

Nina: Je zvláštne, že hudba, ktorá bola v 70. a 80. rokoch veľmi populárna a dobýjala rebríčky, napr. Kate Bush, Talking Heads či dokonca pieseň O Superman od Laurie Anderson, je v súčasnosti považovaná za alternatívnu. Prečo sa rádiové stanice stali viac konzervatívnejšími a nie naopak?

Natalie: Myslím, že za to všetko môže kapitalizmus. Ľudia si uvedomili, že keď nemôžu predávať fyzické nosiče, už sa toľko na hudbe zarobiť nedá. Je obrovské množstvo zdrojov, odkiaľ ju ľudia môžu mať zadarmo – streaming či internet ako taký. A tak dnes, viac ako kedykoľvek predtým, hudobný priemysel umiera a prichádza o obrovské množstvo peňazí a za takých okolností môžu vsádzať len na najväčšiu istotu, ktorá je zaručená na tisíc percent a bude sa predávať. Istota, ktorá bude predávať CD-čka alebo čokoľvek iné malým dievčatám. A to sa, myslím, začalo diať už koncom 90. rokov. Po všetkej tej alternatíve, poďme sa skúsiť pohrať s týmto riedeným ľahučkým popom – ó, zdá sa, že to celkom funguje. Ou, CD-čká už nikto nekupuje, ou, strácame peniaze, radšej by sme asi mali byť tak konzervatívni ako sa len dá. A tak sa potom jediným ako tak zaujímavým žánrom stáva hip-hop, pretože ten funguje kdesi mimo zákona hudobného priemyslu. Pre rock and roll to týmto úplne skončilo, tým, že sa už nedalo zarábať vydávaním albumov. Kate Bush nechodievala na turné. Nemusela. Dnes je doba taká, že vlastne musíte. Ten konzervativizmus má viacero dôvodov, jedným z nich je asi aj hospodárska kríza. Ľudia akoby si jednoducho nemohli dovoliť riskovať. Hoci aj tak si myslím, že keď koncom 60. rokov získavali zmluvy kapely ako The Kinks alebo rôzne podivné psychedelické skupiny, že vedúci vydavateľstiev si hovorili, tak toto je asi to, čo sa deckám páči, hoci sami tej hudbe nerozumeli. Dnes, naopak, akoby to bolo tak, že si vo vydavateľstvách povedia, my vieme, čo sa mladým páči. A podľa mňa je to jedna z vecí, čo zničila rádio ako také. Keď ľudia uveria tomu, že vedia, čo chcú mladí počúvať a preberú kormidlo, kým kedysi si tí starí vydavatelia povedali, tak toto fakt nechápeme, ale dajte tým deckám, čo chcú. Takže to je moja teória. (smiech)

Nina: V súčasnosti sa v debatách o hudbe často spomína „attention span“ čiže rozsah pozornosti. Niektorí ľudia si napríklad pustia pieseň na Youtube, ale už o pár sekúnd kliknú na ďalšiu. Nie sú schopní počúvať albumy od začiatku do konca. No napriek tomu dokážu stráviť hodiny „maratónením“ seriálov ako Game of Thrones. Ako to, že hudba už nie je taká zaujímavá?

Natalie: Myslím, že ľuďom sa zmenila hudobná paleta. Zvykli si na istý spôsob, ako hudba znie a veci, ktoré sú odlišné, jednoducho zmetieme zo stola so slovami, tak toto fakt nechápem. Napríklad aj pre mňa je pop dosť nudný a tiež to nedokážem počúvať, pretože moja paleta je naladená viac na zaujímavú hudbu. Asi je to všetko len o vkuse. Niekto si vypočuje vec od začiatku do konca a úplne ho uchváti. Ale nie každého uchváti gitarová hudba, keď už na ňu rezignoval, keď už má v hlave predstavu, že toto nie je to pravé, ako by hudba mala znieť. Presne tak ako ja si myslím, že hudba by nemala znieť ako Ariana Grande. Len čo ju začujem, hneď to aj vypínam, jednoducho si nemyslím, že takto by mala hudba znieť. Takže aj mňa samu niektoré veci jednoducho nudia. Myslím, že dnes si už každý akoby vytvoril svoj vlastný vesmír pomocou internetu a individualizmu. Akoby nebolo nič, čo si spoločne vieme vážiť. A to sa týka aj streamingu, milióny rôznych seriálov, sme tým tak presýtení. Ak niekto prestane sledovať Game of Thrones, tak len preto, aby si namiesto toho pustil niečo iné. Akoby sme boli rozmaznaní tým obrovským výberom a každý si žije v takej vlastnej bubline.

Nina: Čo ťa baví zo súčasnej hudby?

Natalie: Páči sa mi Julia Holter, Mitski, mám veľmi rada Lemon Twigs. Mám tiež rada  alternatívnu komédiu a jej crossover s hudbou. Mám pocit, že sa mi páči dosť veľa vecí, napríklad aj Perfume Genius. Hm, neviem, je to asi ťažké zadefinovať, lebo aj starú hudbu mám veľmi rada. Ale áno, toto je pár z mojich aktuálne obľúbených.

[Obdiv medzi hudobníčkami je vzájomný. Na adresu Titanic Rising sa už pochvalne vyjadrila Mitski, Héloïse Letissier z Christine and the Queens aj Lana del Rey. Myslím, že práve vďaka Lane získala Weyes Blood množstvo nových fanúšikov. Pri čakaní pred koncertom v Bruseli, kam som sa vybrala sama, ma oslovila vedľa stojaca slečna z Belgicka. Začali sme sa rozprávať a prezradila mi, že k Weyes sa dostala len nedávno práve vďaka Laninmu postu na Instagrame. Najnovšie sa medzi fanúšikov pridal aj Elton John, ktorý skladbu A Lot's Gonna Change zaradil medzi svoje najobľúbenejšie nové skladby v playliste Elton John: Loves.]

Nina: Spomenula si Juliu Holter a Mitski. Mám pocit, že posledných pár rokov sa v hudbe neobvykle darí ženám hudobníčkam. Veľa, možno dokonca aj väčšina zaujímavej hudby, ktorá teraz vychádza, pochádza práve od nich. Je to vzrušujúce.

Natalie: Veru áno, akoby sme prebrali kúzelný kalich a vypili elixír. Myslím si, že už bolo načase. Dlho sme boli notoricky kategorizované, toto je ženská hudba a ľudia často automaticky reagovali, aha nie, ženskú hudbu nepočúvam. Hoci je to presne to isté ako tvorba akéhokoľvek indie rockového hudobníka či kapely. Ale zároveň mám dojem, že muži prechádzajú obdobím akejsi krízy mužskosti. Myslím, že teraz je pre nich často ťažké vyjadriť sa, pretože, nanešťastie, nie je nikto, kto by si ich chcel vypočuť. Mrzí ma to kvôli tým chalanom. A keď už hovoríme o mužoch, ešte by som pridala aj Johna Granta - ďalší hudobník, ktorého mám rada. Ale áno, mám pocit, že muži v indie rockovej hudbe to teraz fakt nemajú ľahké.

Nina: Režírovala si niekoľko videoklipov svojich piesní vrátane Do You Need My Love, Everyday a Movies. Neláka ťa natočiť aj nejaký krátkometrážny alebo dlhometrážny film? Gondry, Jonze, Glazer, Corbijn, títo všetci začínali réžiou hudobných videoklipov...

Natalie: Ó, áno, zbožňujem režírovanie a hrozne rada by som robila nejaký celovečerný film alebo niečo podobné. Pre mňa je režírovanie ako milenka a hudba zas ako môj manžel. Keď niečo režírujem, cítim to vzrušenie – oo, to je taký skvelý pocit, dať si trošku pauzu od hudby. No a potom sa zase k hudbe vrátim a – ááno, to je to, čo milujem najviac na svete. Takže áno, a aj mi to pomáha, keďže mám takú neposednú povahu a rada robím oboje. Trocha ma prekvapuje, že nie je viac hudobníkov, čo by svoju prácu kombinovali aj s režírovaním, pretože mi pripadajú tieto dve činnosti v mnohých ohľadoch veľmi príbuzné.


Nina: A posledná otázka. Aký hudobný dokumentárny film ťa naposledy zaujal?

Natalie: Hm, to je dobrá otázka. To bude ťažké, lebo takých je veľa. Napríklad 20 Feet from Stardom, fantastický dokument o sprievodných vokalistoch hudobnej histórie. O ľuďoch, ktorí si vybrali nestáť vo svetle reflektorov.

Nina: Prezradíš mi viac? Tento film nepoznám.

Natalie: Jasné. Napríklad je tam sprievodná vokalistka Stevieho Wondera. Vidieť tie príbehy... V populárnej hudbe to boli často najmä černošky, čo spievali v pozadí. Vďaka nim tá hudba bola výnimočná, no predsa zostávali len hlasom bez tváre. A práve preto, dozvedieť sa kto tieto ženy boli a čo všetko dokázali urobiť, je dôležité a má to aj ohromnú hodnotu. Ako tá pesnička Lou Reeda – Take a Walk on the Wild Side. „And the colored girls say“ On a ďalší popoví speváci, najmä belosi, sa opierali o tieto skvelé speváčky. Takisto Rolling Stones. (spieva) Všetky najlepšie časti tých piesní sú vyslovene o sprievodných vokalistkách. A tak je naozaj fascinujúce spoznať ich konkrétne životy a príbehy, fakt inšpiratívne.

Natalie mi počas rozhovoru prezradila, že by veľmi rada prišla na Slovensko. Ja veľmi dúfam, že sa to čoskoro podarí.

Titulná foto: Kathryn Vetter Miller (Sub Pop)

Pripravila: Nina_FM, preklad: Inka Sečíková

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame