Speváčka a skladateľka Dillon vystúpi vo štvrtok 2. mája v rámci svojej akustickej tour v Bratislave. Predstaví sa tu ako sólo speváčka a pianistka. Pri tejto príležitosti sme sa s Dillon porozprávali.
Dillon interview
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Narodila si sa v Brazílii, ale väčšinu svojho života žiješ v Nemecku. Cítiš sa viac ako Brazílčanka alebo Nemka?
Aby som povedala pravdu, jedinýkrát, keď nad tým takto uvažujem, je, keď sa ma na to niekto spýta. Žijem v Berlíne a ten je tak medzinárodný, že len veľmi málo ľudí, ktorých tam poznám, sú Nemci. Tam to nikto nerieši, sme tam všetci spolu. Ale nevnímam sa ani ako Brazílčanka, ani ako Nemka, z oboch som si zobrala to najlepšie a cítim sa skôr ako svetoobčianka.
Tvoja hudba je krehká a intímna. Čo ti spôsobuje takéto odhaľovanie tvojho vnútorného sveta? Strach, alebo ti skôr dodáva silu?
Na prvom albume som sa nebála vyjadrovať svoje pocity, lebo som si nemyslela, že to niekto bude počúvať. Keď som si toho nebola vedomá, nemohla som sa ani báť. Nemyslím si, že otvárať sa pred inými by malo byť desivé. Vyrastala som v prostredí, kde bolo normálne rozprávať sa o veciach.
Zmenilo sa to po druhom albume, ktorý bol pre mňa veľmi ťažký zložiť. Potom som veľa koncertovala. A tam ma začali prepadávať zlé myšlienky. To bolo naozaj ťažké - uvedomovala som si to, ale nevedela som, čo s tým. Na koncertoch sa mi stávalo všeličo. Plakala som a raz som sa aj zrútila. Nebolo to príjemné, ale nejako som to prežila a som tu. Ale čím viac robím to, čo robím, tým viac som si istá. Silu mi dodávajú ľudia, ktorých aj keď nepoznám, tak mi píšu, chodia za mnou a ďakujú mi.
Na Slovensku vystúpiš po tretíkrát. Prvýkrát si tu hrala vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a potom na Pohode v sprievode slovenského speváckeho zboru. Ako si spomínaš na tieto vystúpenia?
Keď som sem prišla, nevedela som, čo mám čakať, lebo som tu predtým nebola. Ale prijali ma s veľkým rešpektom, ticho ma počúvali, a to bol naozaj veľmi príjemný zážitok. Prvýkrát, keď som hrala v tej vašej šialenej budove, som po dlhom dlhom čase hrala iba sama na klavíri. Druhé vystúpenie na festivale so speváckym zborom bolo tiež výborné.
Na svojom prvom koncerte, vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského Rozhlasu, si počas svojho vystúpenia plakala. Stáva sa ti to často?
Viem, že sa mi to stalo raz v Paríži, ale nemyslím si, že by to bolo zlé. Trocha si poplakať nie je zlé. Mala som aj strašidelné zážitky, ako napríklad záchvaty paniky počas koncertov. Ale ak ma niečo dojme až k slzám, tak je to v poriadku. Plač nemusí byť vždy iba o smútku. No ak príde úzkosť a ja sa tam len trasiem, tak to je problém. A že som plakala aj u vás? Tak to bolo asi tým, ako ste ma prijali, s rešpektom ste ma počúvali a za to som veľmi vďačná. Myslím, že to je to, čo ma dojalo.
O čom sú tvoje piesne? Sú o ženskom svete alebo skôr o univerzálnych témach?
Nie, nespievam o ženských témach. Hlavne si myslím, že tie najosobnejšie témy sú zároveň tie najuniverzálnejšie, či už je to sex, láska, zlomené srdce alebo strata. Áno, je to veľmi osobné, lebo to ide z môjho vnútra, z mojej perspektívy. A poslucháči si myslia, ako sme si vzájomne blízko a akí sme prepojení. Ale sú to aj veci, ktoré zažíva každý z nás. Preto hovorím, že témy mojich piesní sú univerzálne. Ale zároveň aj autobiografické.
Sú tvoje piesne iba temné alebo je v nich aj nádej?
Moje myšlienky idú oboma smermi, aj keď moje piesne sú temné. Nemám depresiu celý deň. Ale keď robím hudbu, tá nanešťastie vychádza z tej mojej temnej stránky. Skúšala som byť veselšia, ale jednoducho to nešlo, je tam stále tma.
Čo hovoríš na to, že na Slovensku budeme mať prvú ženskú prezidentku? Aký máš vzťah k silným ženám?
Konečne, nie? Vychovávala ma silná žena, tak mám veľký rešpekt pre silné ženy. Ale na druhej strane rešpektujem aj silné mužské osobnosti. Nie som nejako genderovo zaťažená. Ale rozumiem, čo sa pýtate. Myslím, že je čas, aby sa so ženami zaobchádzalo rovnako ako s mužmi. Ale mám rada všetkých, bez výnimky. Mužov aj ženy.
