Algiers sú štvorica z americkej Atlanty. Hrajú post-punk, soul, gospel aj hip-hop, niekomu môžu pripomínať Young Fathers. Pri príležitosti ich koncertu v Košiciach sme sa rozprávali so spevákom a gitaristom Franklin James Fisherom.
Rozhovor s Algiers
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Algiers hrali minulý rok v Bratislave spolu s kapelou 52 Hertz Whale. Spomínaš si na ten večer?
Tak tento koncert si naozaj pamätám! Vtedy boli majstrovstvá sveta vo futbale. Angličania tuším vtedy hrali s Chorvátskom a myslím, že prehrali. Náš bubeník Matt a náš zvukár Dixie sú Angličania a mali veľké obavy kvôli toho zápasu. A keď sme mali vystúpiť, tak ten zápas sa stále hral, tak si Matt priniesol svoj laptop na pódium, aby mohol sledovať ten zápas, keď hral. Nedovolili by sme mu to, ale prišli sme na to až neskôr. A ešte niečo si pamätám z toho koncertu - 52 Hertz Whale sú veľmi fajn ľudia, páčilo sa mi, čo hrali, páčil sa mi klub v ktorom sme hrali, všetci boli na nás veľmi dobrí. Stretli sme u vás veľa otvorených ľudí a veľa umelcov, ktorí s nami ostali až do rána. Veľmi dobré spomienky mám na ten koncert.
Vydávate svoju hudbu aj na kazetách. Prečo ste sa rozhodli pre toto médium?
Našu hudbu na kazetách vydávame preto, lebo chceme dostať fanúšikov viac do nášho sveta, ale tak inak, ako na albumoch. Všetci štyria v kapele skladáme pesničky a chceme ich dať nejako von. Na LP sa toho až tak veľa nezmestí, okrem toho do toho zasahujú mnohí ľudia a vydavateľstvo, je v tom príliš veľa peňazí a času. Vydávanie kaziet je ďalší spôsob, ako šíriť našu hudbu medzi fanúšikov a tých, koho by to mohlo zaujímať.
Keď hovoríme o vydávaní hudby, kedy bude nový album Algiers?
Aktuálne skladáme nové piesne, ktoré vyjdú na našej novej platni, ktorá vyjde o niekoľko mesiacov. Na koncertoch teraz skúšame, ako tieto nové piesne fungujú naživo, aká z nich ide energia. Keď sa v apríli skončí toto turné, tak pôjdeme nahrávať do New Yorku. Veľmi nás to baví a myslím, že to je dobrý dôvod na to, aby ľudia prišli na náš koncert. Lebo sa s nimi podelíme o veľmi intímne pocity zo skúšania nových piesní.
Považujete sa za ľavicovo zmýšľaúcu kapelu a pritom ste boli na turné s Depeche Mode, predstaviteľmi veľkého hudobného sveta. Nie je to trochu protirečenie?
My v Algiers sme progresívni ľudia a myslíme si, že nikto by nemal byť utláčaný za to, aký je a nikomu by nemali kázať, ako má žiť. To, že sme hrali s Depeche Mode, nejde proti našim ideám, lebo sme kapela a nie revolucionári či politici. Máme isté hodnoty, ale nejdeme nikoho poučovať, ako má žiť. Chceme hlavne robiť hudbu. Keď máte kapelu, tak chcete byť úspešní a chcete, aby ľudia počúvali vašu hudbu.
Stretnutie s Depeche Mode bola úžasná skúsenosť, povedal by som, že jedna z tých životných skúseností. Depeche Mode sú úžasná kapela a tvrdo pracujú už veľmi dlho, ľudia ich milujú a chodia na ich koncerty. K nám sa správali veľmi dobre a ich politické názory sú podobné tým našim, sú to progresívni a otvorení ľudia. A nie je to protirečenie, keď chcete byť úspešní, Keď chcete prežiť ako kapela, tak spolupracujete, to je veľmi prirodzené a normálne.
Zdá sa, že väčšinu času trávite na koncertoch. Je to nevyhnutnosť, aby ste prežili ako kapela, alebo to robíte preto, lebo vás to baví?
Je to naša práca. Ak by sme nepracovali a ak nepracujeme, tak niečo nie je v poriadku. To, čo nám umožňuje prežiť ako kapele, je koncertovanie. Ale je to aj radosť, to je to, prečo sme tu. Keď ste v kapele, tak to, čo chcete robiť, je hrať hudbu naživo.
Dlhé turné sú ako maratón. Pomáha, keď ste v kapele priatelia. To našťastie sme, poznáme sa veľmi veľmi dlho a vieme, ako spolu vychádzať. Je to ako v rodine. Ak niekto potrebuje vlastný priestor, treba mu ho dať, niekto má zase dobrú náladu a niekto zase zlú. Je to o mentálnom nastavení, ako hocičo iné.
Kde máte viac fanúšikov, v Európe alebo v Spojených Štátoch?
Zdá sa mi, že máme viac fanúšikov v Európe. Oveľa viac než v Amerike. Rozmýšľam prečo. Možno preto, lebo v Štátoch je ťažšie presadiť sa, sú oveľa väčšie a je tam aj viac kapiel. A možno je to aj tým, že kultúrny priemysel je tu o prominentoch a známych ľuďoch. A ešte sa mi zdá, že ľudia, čo cielene počúvajú hudbu v Štátoch, potrebujú určité médiá, ktoré im povedia, čo majú počúvať a čo je cool. Kým v Európe nie sú na tomto ľudia až takí závislí. Nezáleží im na tom, či je to cool, oni hľadajú hudbu, ktorá k nim prehovára a ak sa im páči, tak ju počúvajú. Zdá sa mi, že Európa má v tomto oveľa otvorenejší postoj a je viac uvoľnená.
