Patrí medzi najvšestrannejších hudobníkov súčasnosti. Na konte má desiatky albumov a spoluprác a stovky odohraných koncertov. Je zakladajúcim členom Porcupine Tree, No-Man, Storm Corrosion a Blackfield, spolupracoval s Opeth aj King Crimson. Keď si podrobne prejdete jeho tvorbu, nájdete v nej ambient, jazz, metal, psychedéliu, elektroniku, aj čistý pop. Anglický hudobník Steven Wilson oslávil minulý rok v novembri svoje 51. narodeniny a tento rok, 10. februára 2019, sa konečne dočkáme jeho slovenskej koncertnej premiéry. V Bratislave v Refinery Gallery predstaví nielen svoj aktuálny album To the Bone (ktorý bol v roku 2017 aj naším albumom týždňa), ale aj viacero piesní z dlhoročnej kariéry s Porcupine Tree. Pri tejto príležitosti sa vraciame k rozhovoru, ktorý sme s ním nahrali minulý rok vo Viedni.
Prečítať si ho môžete v slovenčine aj angličtine, alebo si ho môžete celý vypočuť v originálnom znení tu:
Nina_FM: Jedna z tém na albume To the Bone je pravda. To sa mi zdá veľmi dôležité, najmä v súčasnosti, keď sa toľko hovorí o fake news a skresľovaní pravdy, o tom, že každý z nás má svoju vlastnú pravdu. Myslíte si, že je dôležité, aby súčasná hudba niesla nejaký odkaz, mala nejaké posolstvo, alebo na tom ľuďom už nezáleží?
Steven Wilson: Viete, myslím si, že vždy by malo byť dosť alternatív. Pre mňa je problémom množstva modernej popovej hudby to, že má hrozne banálne texty. A bolo by to okej, vždy tu bol priestor na hudbu typu „la-la-la“ alebo „I love you, I love you.“ Ale zároveň tu vždy boli aj také piesne, ktoré vyvolávali úvahy, zvedavosť, ďalšie a ďalšie otázky o svete, v ktorom žijeme. Chcem tým povedať, že by som tu asi nebol, keby nebolo popu, ktorý podnecoval moju zvedavosť a otváral mi, takpovediac, nové dimenzie sveta počnúc knihami a filmom, cez hudbu, cestovanie, politiku či správy až po nových ľudí. Moja kariéra a vášeň pre hudbu sú akýmsi osnovným základom celého môjho života. A nielen toho hudobného, ale života vo všetkých aspektoch. A tak mi chýba ten druh hudby, ktorý dokázal tú zvedavosť naštartovať. Pokiaľ je to všetko iba hudba, ktorá má byť len kulisou alebo na párty, tak si myslím, že sme prišli o niečo fakt výnimočné. Chýba mi tá tradícia hudby s dobrým textom, ktorá provokuje k zamysleniu a vedie k nej istý druh cesty. To znamená, že keď si pustíte album, máte pocit, akoby vás na tú cestu vtiahol a hovorí vám nejaký príbeh. Presne takým istým spôsobom ako keď pozeráte film alebo čítate knihu. Majú schopnosť vyvolať túžbu spoznať príbeh od začiatku do konca. A myslím, že hudba ju má tiež. Nešiel by som až tak ďaleko, aby som tvrdil, že som na nejakej misii, to zas nie, lebo je to niečo, čo ku mne jednoducho prirodzene príde. Ale je pravda, že vždy som mal rád rozprávanie príbehov, schopnosť hudby vyvolávať zvedavosť, úvahy a diskusie. Časťou toho je aj nesúhlas, ľudia nesúhlasia s mojím pohľadom na vec, a to je dobre, lebo to vyvolá debatu a už sa o tom zrazu bavíme. Cestujem po svete, sledujem mainstreamovú popovú hudbu a musím povedať, že nie je veľa takej hudby, čo by viedla ľudí k zamysleniu. Je veľa takýchto filmov, naozaj dobrých filmov, televíznych seriálov a kníh, no v hudbe nie. Ale bývalo to tak, od neskorých 60. až po 80. či 90. roky. Niektoré hip-hopové skupiny mávali silné politické a naozaj aj dosť konfrontačné texty. Viete, človek tak rozmýšľa nad skupinami, aj rockovými ako Rage Against the Machine, ktoré hovoria o politike, o pravde, aktuálnom dianí a snažia sa svojich fanúšikov angažovať. Tento štýl síce nemizne úplne, ale rozhodne sa dostáva v pope a rocku úplne do úzadia. No a ja sa tak svojím vlastným spôsobom snažím kompenzovať ten nepomer.
Nina_FM: Ďalšou témou je odvrátená strana technológie. S ňou sa spája to, že ľudia medzi sebou strácajú kontakt, namiesto toho, aby sa medzi nimi tvorili silnejšie väzby. V ére sociálnych médií, ktoré by nás mali silnejšie prepájať, sa cítime odcudzení. Ja som veľký fanúšik sci-fi, takže sa mi to tak prirodzene spája s tým, čo sa teraz deje. Už pred niekoľkými desiatkami rokov o tom písali mnohí autori, dalo by sa povedať, že to predvídali. Máte aj vy nejaké sci-fi asociácie spojené s albumom To the Bone?
Steven Wilson: Tiež mám veľmi rád sci-fi, myslím, že práve ten druh, o ktorom hovoríte. Taký, čo predpovedá dystopickú budúcnosť a siaha až k menám ako Arthur C. Clarke, ktorý písal v 50. a 60. rokoch, Philip K. Dick a mnoho ďalších. Je až neuveriteľné, čo všetko v budúcnosti videli. No pri tom, kam sme sa dnes už dostali, sa zdá, že ináč to asi ani nemohlo byť. Podľa mňa je úplne jasné, že ľudstvo má veľmi silnú predispozíciu k pasivite a technológie to svojím spôsobom podporujú. Lebo ak máme technológie, znamená to, že môžeme mať úplne všetko priamo doma v obývačke. Či už sú to správy, hudba, filmy, porno, skrátka čokoľvek, čo vám napadne. A tak prakticky neexistuje žiadny dôvod, aby sme prekročili prah svojho bytu. A teraz nehovorím iba o deťoch, pretože ja som v tom namočený tiež. Ak je to všetko tam, tak si myslím, že máme prirodzene sklon k tomu najhoršiemu - byť leniví a pasívni a technológie to celé podporujú. Veď načo by som chodil do sveta a objavoval ho sám, keď môže svet prísť za mnou. A tu sa vraciam k tomu, čo už som spomínal, keď som hovoril o inšpiratívnej hudbe. Vďaka svojej práci som precestoval celý svet a mám naozaj obrovské šťastie, že ako profesionálny hudobník sa dostanem na také miesta, o ktorých by sa mi ináč ani nesnívalo. Pre množstvo ľudí nie je v živote nič tak zaujímavé, nič, prečo by chceli cestovať a objavovať svet. Úplne im stačí oprieť sa do stoličky a zaoberať sa svetom na veľmi povrchnej úrovni. Veď viete, máme „priateľov na Facebooku“ a do sveta sa zapájame pomocou tejto virtuálnej reality. A to ide podľa mňa úplne proti tomu, k čomu by ľudská duša mala smerovať. Mala by sa totiž snažiť dosahovať ďalej a ďalej, byť plná zvedavosti, byť aktívna. Nanešťastie, technológie sme vyvinuli takým spôsobom, že nás dostávajú do priameho sporu s tým, čo je tu, v ľudskom srdci. Druhá vec, samozrejme, je, že sa to deje tak rýchlo, až mám obavy, že si nikto zatiaľ skutočne neuvedomuje, aké následky to všetko má. Trvalo by možno aj sto rokov, kým by sme skutočne porozumeli tomu, ako internet na ľudstvo vplýva vo všetkých svojich aspektoch. Pretože keď sa pozrieme späť do minulosti, internet mal podľa mňa na ľudí suverénne najväčší a najsilnejší vplyv. Hovorilo sa to aj o televízii. A áno, zmenila veľa, ale stále nie v takých rozmeroch ako internet. Tempo, akým evolúcia naprieč storočiami postupovala, bolo vždy mierne. A v tom máme trochu výhodu. Ale čo sa týka internetu, všetko sa to odohralo za posledných 25 rokov a svet sa za ten čas zmenil na nepoznanie. Nie je to zas tak dávno, čo som bol tínedžer a vtedy som bol rád, že som si v izbe mohol pustiť z magnetofónu kazetu a to bolo všetko! Predstava, že ako dvanásť či štrnásťročný by som mal telefón, telku v izbe, PlayStation, pripojenie na internet, kde by som mal všetko na dosah - hudbu, akú by som si len zmyslel, filmy, porno, všetky tie veci, čo dnešní tínedžeri majú, bola ako z nejakých futuristických snov. A nebolo to vôbec tak dávno, teraz mám päťdesiat, čo znamená, že to je len 35 rokov, a teda v priebehu jednej generácie sa to všetko skutočne zmenilo na nepoznanie. Naozaj neverím, že si ľudia uvedomujú, aký to má na nás dosah. Všetky tie príbehy autorov z 50. a 60. rokov boli ponuré. Lebo žiadny z nich nekončí dobre, no nie? Žiadny z tých príbehov z neuveriteľnej budúcnosti, kde sme všetci prepojení, neskončil dobre. A to nie je náhoda, nie som si istý, že sa to celé nakoniec môže skončiť dobre. Naozaj neviem, či sa to pre nás vyvíja tým správnym smerom. No, ale to asi stačí, o tom by som dokázal hovoriť celý deň.
Nina_FM: (smiech) V skutočnosti je budúcnosť už teraz.
Steven Wilson: Áno, presne, budúcnosť je tu a teraz.
Nina_FM: To, čo sa teraz deje, si niekoľko desaťročí dozadu nevedeli predstaviť ani tí, ktorí boli obdarení tou najväčšou predstavivosťou.
Steven Wilson: Áno, myslím, že áno. Istým spôsobom je to naozaj desivé, byť niekým, kto rozmýšľa o svete, v ktorom žijeme, lebo pritom je strašne ťažké nebyť pesimistický. Strašne by som chcel byť optimistom! Keď sledujete svet, v ktorom žijeme a musíte sa pozerať na to, kto je prezidentom Spojených Štátov, je veľmi ťažké byť optimistický v úvahách o ľudstve ako takom. Ale mám aj veselé pesničky ako napríklad Permanating. Istým spôsobom sa snažím vyhýbať takému jednostrannému pohľadu, lebo by bolo veľmi ľahké byť stále len podráždený, depresívny a melancholický vo vzťahu ku všetkému okolo, pretože zlých vecí sa deje veľa. Niekde v srdci stále verím, že ľudská rasa je jeden jedinečný druh a sme schopní neskutočných vecí. Keď chodím po svete, všade okolo seba vidím krásu. Vidím, čo všetko už ľudia dokázali, postavili, vytvorili. Súcit, empatia, stále je to tam, stále. A to je niečo, prečo sa oplatí byť pozitívny.
Nina_FM: Rozprávali sme sa o technológii a mňa by zaujímalo, keďže tvoríte hudbu už viac ako tridsať rokov... Bolo v začiatkoch ťažké spojiť sa s potenciálnymi fanúšikmi? Osloviť ich? Keď teraz to často funguje tak, že stačí poslať e-mail alebo tweet.
Steven Wilson: Viete, myslím si, že vždy to bolo ťažké a stále je, aj keď viem, na čo narážate. Keď sa na to pozriete len povrchovo, zdá sa, že je veľmi ľahké dostať svoju hudbu do celého sveta. Ale tu prichádza ten problém. Dnes hudbu tvorí oveľa viac ľudí, než kedykoľvek predtým. Ktokoľvek, kto má počítač, si môže kúpiť softvér ako Logic, Cubase či hocijaký iný. Stlačíte jeden gombík a vznikne vám perfektná techno skladba. A ten problém teda je, že vzniká toľko hudby, že je takmer nemožné vystúpiť spomedzi toho množstva produkcie a pritiahnuť ľudí, aby počúvali to, čo robíte práve vy. Keď si otvoríte Spotify, každý týždeň tam pribudne okolo 50 000 nových piesní. Možno trochu preháňam, no či už 5 alebo 50 tisíc, stále je to veľa. Je to naozaj neskutočný objem hudby, ktorý vzniká takmer na dennej báze. Čo teda presvedčí poslucháča, že si má vypočuť váš track a nie niektorý z tých zvyšných 49 999? Keď som začínal, nebolo to ľahké. Stále bolo treba robiť veci tým starým spôsobom - najprv nahráte demo, idete s ním do nahrávacej spoločnosti, aby si ho vypočuli, musíte ich presvedčiť, aby s vami podpísali spoluprácu, a potom sa dostanete do štúdia, kde nahráte album a oni vám ho potom propagujú. Bolo to neuveriteľne náročné a množstvo ľudí medzi sebou súperilo o rovnaké príležitosti, no celkovo ani zďaleka nie toľko, koľko je ich dnes. Tak stále ostáva otázka, ako získať prvého fanúšika. Pretože to je úplne najťažšie. Milión ľudí má svoju hudbu na internete a nemajú ani jediného. Povedia si: ‘Fajn, urobím svoju vlastnú hudbu a teraz to nahrám na Bandcamp.‘ Okej, ale prečo by si to niekto pustil? Je milión skupín, ktoré môžem počúvať. Tak sa istým spôsobom dostávame späť do situácie, že stále potrebujete propagovať svoju hudbu, stále musí mať niečo, čím natoľko upúta, že vystúpi z toho zvyšku. A tak naozaj, z istého pohľadu vôbec nezávidím tým, čo začínajú teraz. Začiatky boli síce pre mňa ťažké, ale myslím si, že teraz je to ešte náročnejšie. Je to ťažšie, lebo je to také ľahké, viete, čo tým chcem povedať? Dnes súperíte s oveľa, oveľa viac hudobníkmi ako som musel kedysi ja. A tak som asi vlastne rád, že som začínal v dobe, v akej som začínal. Keď sa ešte dalo vybudovať si meno medzi fanúšikmi tým tradičným, starým spôsobom.
Nina_FM: Chcela by som sa opýtať na spolupráce s Ninet (Tayeb) a Sophie (Hunger). Na album prinášajú nový rozmer, ženskosť a krásu. S Ninet ste už predtým spolupracovali, so Sophie to bola na tomto albume premiéra. Prečo ste si vybrali práve tieto dve speváčky?
Steven Wilson: Vždy sa mi veľmi páčili ženské hlasy a počas posledných pár rokov som mal obrovské šťastie, že som mohol začať spolupracovať so skvelými speváčkami. Myslím si, že najmä v posledných albumoch je ten ženský cit naozaj výrazný. Môj predchádzajúci album Hand. Cannot. Erase. som napísal celý z pohľadu ženy, a tak som na ňom chcel aj ženské hlasy. Najmä v piesni Routine. Začal som sa teda pýtať vo svojom okolí. Pýtal som sa kamošov: ‘Viete mi odporučiť nejaké ženské speváčky so super hlasom?‘ Nechcel som nejakú z tých typických r'n'b speváčok. Chcel som taký hlas, z ktorého ma bude úplne mraziť. Niekoho ako Björk, Beth Gibbons z Portishead alebo Liz Fraser z Cocteau Twins. Mal som pár odporúčaní od viacerých ľudí a jedným z tipov bola Ninet. Asi štyrom alebo piatim som dal nahrať demo a hneď, ako som počul spievať Ninet, bol to presne ten pocit. Všetky chĺpky na krku sa mi zježili a ja som vedel, že to je ona. No a tentoraz som chcel napísať niečo presne pre jej hlas, alebo lepšie povedané, chcel som napísať piesne, ktoré by sme mohli naspievať spolu ako duety, a tak vznikli 2 piesne - Pariah a Blank Tapes. Sophie bola iná. Mal som pieseň Song of I, ktorá je o posadnutosti. Ide o to, že keď aj poviete tú istú vetu, vyznieť môže úplne ináč. Záleží na kontexte. Napríklad niečo také ako ‘Nikdy nedopustím, aby si zmizol/zmizla z môjho života.‘ Na jednej strane to môže byť veľmi romantické, ale na druhej to môže až naháňať hrôzu. Chcel som napísať pieseň, ktorá by akoby stierala hranice medzi tými dvoma extrémami. Kedy sa láska mení na posadnutosť? Kedy pocit silnej príťažlivosti a citu prekračuje tú hranicu? Chcel som tú pieseň naspievať naozaj odosobneným spôsobom, skoro až robotickým a trochu chladným, aby nebolo celkom zrejmé, či ide o zamilovanú pesničku alebo je to už chorobná posadnutosť. Tiež som chcel, aby nebolo jednoznačné, či ide o pohľad muža alebo ženy – pretože každý môže byť tým, čo to preženie, až je to ničivé. Na takúto pieseň by Ninet so svojím silným emotívnym hlasom nebola vhodná. Potreboval som niekoho s viac nezaujatou farbou hlasu a rozmýšľal som o speváčkach ako napríklad Natasha z Bats for Lashes. O Sophie som nevedel, a to dokonca tiež spolupracuje s Caroline - tým istým hudobným vydavateľstvom ako ja. A šéf mojej nahrávacej spoločnosti Michael mi raz povedal: ‘Mal by si skúsiť Sophie. Mohla by byť presne to, čo hľadáš.’ A naozaj, presne tak to bolo, podala skvelý výkon. Takže toto je prvý raz, čo som so Sophie spolupracoval, no aj tak sme sa ešte stále osobne nestretli. Fakt sa na to teším. Myslím, že býva v Berlíne, takže zajtra by mohla prísť. Bola to tá moderná internetová spolupráca, keď sme si posielali súbory a naozaj odviedla skvelú prácu. Jej prejav mal presne tú dávku citlivosti a zároveň odstupu a aj trochu chladu, ako som chcel.
Nina_FM: Ďalším hosťujúcim hudobníkom na tomto albume je Slovák Dávid Kollár. To je veľká vec a my mu veľmi fandíme. Aká bola spolupráca s Davidom, ako k nej došlo? Myslíte si, že by mohla pokračovať aj v budúcnosti?
Steven Wilson: S Dávidom by som určite ešte veľmi rád spolupracoval. Je to neskutočne kreatívny gitarista. Ale najprv k tej prvej časti otázky, ako k spolupráci došlo. Máme pár spoločných priateľov. Dávid hrá s bubeníkom Patom Mastelottom a ja Pata poznám už celé roky. Vždy mi dáva vypočuť veci, na ktorých pracuje a dal mi aj CD, ktoré nahral s Dávidom a tuším, že ešte jedným trubkárom a vtedy som bol úplne očarený: ‘Wow, ten zvuk je úžasný! Čo je to za chalana?’ A tak ma dal s Dávidom dokopy. Niekedy je ten spôsob, ako k veciam pristupujem, podobný ako to bolo aj so Sophie. Iba poviem ‘Tu je tá pieseň, sprav svoj part podľa seba.’ Robím to tak s veľa rôznymi hudobníkmi. Asi preto, že sa chcem nechať prekvapiť. Keď je človek sólový umelec, je hrozne ľahké zamotať sa vo svojich šablónach a klišé. Keď ma necháte samého v štúdiu, hrám všetko podľa seba, istým spôsobom vytvorím svoju vec, ale pravdepodobne nevznikne pre mňa nič nečakané, pretože budem hrať v rámci tých svojich klišé, tak ako nakoniec každý. Ale zas na druhej strane, a to je skvelé, keď je človek sólový umelec, môže poslať svoju skladbu rôznym hudobníkom a spýtať sa ich na názor a čo by s ňou urobili. Presne to som urobil aj s Dávidom po tom, ako som ho počul hrať s Patom. Len tak, či z toho náhodou niečo nevyjde. A on mi poslal späť skvelé veci! Cítil som, že sa fakt výborne hodí k môjho štýlu hudby. Okrem toho z neho cítiť neskutočnú motiváciu. Ľudia hovoria, že som workoholik, lebo stále pracujem. Naozaj sa cítim motivovaný a rád pracujem s podobnými ľuďmi. Nemám rád, keď sa s niekým dohodnete, pošlete mu skladbu, on povie ‘Jasné, jasné, niečo vyrobím’ a ďalší mesiac sa ani neozve. Potom sa mu pripomeniete a ďalší mesiac nič – ‘Áno, áno, robím na tom...’ S takými ľuďmi to nedávam. Ale keď niečo pošlem Dávidovi, v priebehu hodiny mi pošle aj 15 stôp. To sa mi strašne páči, lebo presne to je aj môj štýl. Kopa motivácie a tvorivosti. Spolupracovať s ním bola fakt zábava. A ešte jedna vec, ktorá sa mi na Dávidovi nesmierne páči je, že dokáže hrať neuveriteľne technicky, veľmi rýchlo a s ľahkosťou, ale zároveň aj veľa rozmýšľa o zvukomalebnosti. Veľa gitaristov, čo dokážu hrať rýchlo, a v kapele som takých už mal viacero, hrajú fakt rýchlo, ale nerozmýšľajú nad tónom a zvukom. Ako napríklad Steve Vai, Joe Satriani a ďalší. Jednoducho hrajú celý čas ten istý tón. Taký štýl hrania proste neznesiem, pretože áno, je to rýchle a technické, ale necítim tam ani náznak záujmu o zvukomalebnosť. Dávid je, naopak, naozaj neuveriteľne tvorivý pri vymýšľaní všetkých tých zvláštnych zvukov a štruktúr. On je pre mňa úžasná kombinácia dvoch prvkov – zvukového dizajnu a hrania.
Nina_FM: Som fanúšik Scotta Walkera. Čím je starší, tým je jeho hudba experimentálnejšia, divnejšia. Jeho posledný album Bish Bosch a spolupráca so Sun O))), to sú dosť bizarné nahrávky. Preto mi napadla táto obrátená analógia. Váš posledný album To the Bone je váš najprístupnejší, obsahuje chytľavé piesne ako Permanating a rozšíril vašu fanúšikovskú základňu o nových ľudí, ktorí vás doteraz nepoznali.
Steven Wilson: Myslím, že je to pravda, ale dodal by som, že súčasne so vznikom To the Bone so svojím projektom Bass Communion robím aj čisto noisovú hudbu, tvorím aj ambient, takže v istom zmysle robím stále na všetkých týchto veciach. Podľa mňa by bolo fakt skvelé, keby Scott Walker teraz urobil nejaký fakt dobrý popový album. No nebola by to paráda? Lebo viete, to by nebol bežný popový album, bol by to „walkerovský“ pop. Bolo by úžasné vypočuť si, čoho by bol Scott schopný, keby sa opäť vrátil k písaniu piesní a vložil sa do toho. Bish Bosch aj The Drift mám rád, sú fakt zaujímavé, ale niekedy mám pocit, že mainstreamu chýbajú ľudia ako sú oni. Ľudia, ktorí by písali taký nenáročný, prístupný pop, ktorý je naozaj ľahké si užiť, no zároveň by bol kreatívny. Jednou z vecí, o ktorých som veľa rozprával, keď som pracoval na To the Bone je, ako veľa som počúval napríklad Talk Talk, Tears for Fears, Kate Bush, Petera Gabriela, Depeche Mode alebo Princa. Veľa takých, ktorých umelecký vrchol bol niekedy v 80. rokoch. A osemdesiatky sú pre mňa úžasným hudobným obdobím. Boli tam neskutočne kreatívni ľudia, no stále boli oddaní skladaniu chytľavých popových piesní. A myslím, že veľa z tých ľudí sa postupne posunulo k experimentálnej tvorbe. Ich hudba je stále úžasná, no ten druh ľudí mi v mainstreame chýba. Zdá sa mi, že niekde medzi tým je teraz obrovské prázdno, lebo dnešný moderný pop podľa mňa stojí úprimne za hovno. Proti popu ako takému nemám vôbec nič, milujem pop, ale keď počujem modernú popovú hudbu, je až na pár výnimiek taká banálna a neoriginálna, že na mňa pôsobí fakt prázdno. Potom nasleduje tá obrovská priepasť, ktorú som spomínal a tam, na úplne opačnej strane prichádzajú ľudia ako Scott Walker, Sun O))), Swans alebo Aphex Twin a veľa ďalších. Všetkých ich mám hrozne rád, ale čo sa stalo s tým prostriedkom, kde by ste kedysi našli The Police, Talking Heads alebo Kate Bush? Nehovorím, že dobrých umelcov nemáme, napríklad taká St. Vincent, Arcade Fire alebo Radiohead, ale akoby nemali takú silu a viditeľnosť ako to bolo kedysi. A preto by som rád videl nejaký popový album od Scotta Walkera. Problém ale je, že keby ho aj urobil, dnešné popové rádiá sú hrozne konzervatívne a asi by neboli pripravené na pop, ktorý by vytvoril niekto ako on. Celý svet sa zmenil. Myslím, že album To the Bone je nenáročný, ale stále je to boj. Dokonca aj skladba Permanating je z tohto pohľadu stále príliš alternatívna. Viem, že je to smiešne, ale dokonca aj tú najväčšie mainstreamové rádio v Británii - Radio 2 odmietlo s tým, že je pre ich poslucháčov príliš čudná. A ja si vavím: ‘Panebože!‘ V 80. rokoch sa hrávali veci ako Running Up That Hill od Kate Bush, Walking on the Moon od The Police, Once in a Lifetime od Talking Heads alebo O Superman Laurie Anderson. To bola hudba, ktorá sa hrávala. Toto je, nanešťastie, ďalší signál toho, ako sa svet zmenil. Rádiá sú také konzervatívne, že nebudú hrať takú hudbu, ktorá je dokonca aj podľa mňa naozaj nenáročná a je fakt ľahké si ju užiť. A tak aj pre mňa je tvorba tohto popového albumu, ktorý nakoniec nie je celkom popový, ale má v sebe veľa popového citu, stále dosť ťažká, fakt je to boj. Stále, stále sa snažíme dostať Permanating do rádií.
Nina_FM: Napadá mi niekoľko skladieb od Porcupine Tree alebo z vašej sólovej tvorby, ktoré má vedia naozaj dojať, či už po hudobnej alebo textovej stránke. Trochu som si poplakala aj na vašom predošlom viedenskom koncerte. Kedy ste vy naposledy plakali pri počúvaní hudby?
Steven Wilson: Kedy som naposledy plakal? Max Richter má album z minulého roka, ktorý je celý postavený na diele Virginie Woolfovej. Poznáte ten album? Volá sa Woolf Works.
Nina_FM: Maxa Richtera mám rada, ale tento album som ešte nepočula.
Steven Wilson: Och, je tam jedna dlhá skladba, volá sa Tuesday a otvára ju Gillian Anderson, herečka, ktorá hrala v X-Files. Recituje list na rozlúčku Virginie Woolfovej. Neviem, či viete, ako Virginia Woolfová zomrela.
Nina_FM: Áno, utopila sa.
Steven Wilson: Áno, naplnila si vrecká kameňmi a vošla do rieky. Predtým ako sa utopila, napísala svojmu manželovi tento nádherný list na rozlúčku. V podstate s cieľom zbaviť ho akéhokoľvek pocitu viny. A je to... keď počúvate tú skladbu s prednesom toho listu na rozlúčku, už teraz sa mi hrnú slzy do očí... Keď to počúvate, je to pre mňa tak silné... To bol asi posledný raz, čo som cítil taký neskutočný nával emócií... To je jedna z tých zvláštnych vecí, viete, počujete niečo tak smutné a predsa to vo vás vyvolá príjemný pocit. A toto je skvelý príklad takého zážitku.
Nina_FM: Sú také skladby, také krásne, až sa vám z toho chce plakať.
Steven Wilson: Také krásne a zároveň také smutné. Viete, tá situácia, a týmto sa dostávame na začiatok nášho rozhovoru, tá situácia celého ľudstva je už zo svojej podstaty veľmi smutná. Vedomie, že ten čas, ktorý máme na to, aby sme tu boli šťastní, je veľmi obmedzený. Máte na to možno 80 - 90 rokov, alebo aj menej. No bez ohľadu na to, koľko máte nakoniec presne času, snažíte sa premeniť ten dar života na šťastie, nájsť si k sebe toho pravého, prácu, ktorá vás teší. A veľa ľuďom sa to nepodarí, no mnohí z nich za ten čas vytvoria neskutočné veci. Z časti práve z tej bolesti, a Virginia Woolfová je toho skvelým príkladom. Je na tom niečo strašne tragické, čo odhaľuje samotnú podstatu ľudského bytia. Máte toľkoto času a ten čas stále tiká. Každý deň. Prečo nie som šťastný? Prečo len nie som šťastný? Všetci musíme nájsť svoj vlastný spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Áno, pre mňa tou cestou bolo stať sa hudobníkom a myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Ale vždy je mi veľmi ľúto, keď čítam alebo počujem o ľuďoch, z ktorých cítiť, že niečo ľutujú. Myslím si, že najstrašnejšou emóciou zo všetkých je niečo silno ľutovať. Dostať sa na koniec života a povedať si ‘Neurobil som to, čo som mal. Nestrávil som život s tým, s kým som mal. Nerobil som to, čo by ma robilo šťastným.’ Aká hrozná predstava, musieť si priznať niečo také! Nikdy sa nechcem ocitnúť v takej situácii. Samozrejme, aj ja ľutujem veľa vecí, tak ako každý. Ale prevažne som spokojný s tým, čo robím a to vedomie, že sú ľudia, ktorí to majú naopak, tak to mi naozaj trhá srdce. No v každom prípade, vypočujte si to, má to ohromnú silu. Tuesday.
Nina_FM: One of the themes, I think, on this record is truth which is in these times, I think it is really important because it is connected to the much discussed news, and distortion of truth, and like every one of us has their own truth. Do you think it is important for music nowadays to have a message, to deliver a message, or people do not care anymore?
Steven Wilson: Well, I think the point for me is that there should always be a wide range of alternatives. The problem I have with a lot of modern pop music is it’s very banal, lyrically it’s very banal. That’s fine – there has always been room for pop music which is “la la la”, you know, “I love you, love you”. But there’s also been room for music that has stimulated thought, curiosity, questioning about the world we live in. I mean, I would not be here if it wasn’t for pop music opening up my whole curiosity and my whole kind of world, to books, films, music, travelling, politics, news, meeting people. I mean, my career and my passion for music has been a fundamental, kind of like bedrock to my whole life – not just making music, but everything in my life. So I miss the kind of music that could inspire that kind of curiosity. If it’s all background music, if it’s all just party music – then I think we have lost something really special. I miss that tradition of thought-provoking music, with good lyrics, with a sense of journey to it. So when you put on a record, you feel like you’re being taken on a journey and being told some kind of story. In the same way when you watch a movie, or you read a book. There’s a sense that you want to start at a beginning and go to the end, and go on some kind of emotional journey. Music, I think, has the capacity to achieve that too. I wouldn’t go as far as to say I am on a mission you know because it’s just something that comes naturally to me anyway. But I’ve always loved the aspect of story-telling, I’ve always loved that aspect of provoking curiosity and thought and discussion, you know. Part of it is disagreeing – people disagree with my perspective – that’s great you know, at least we’re talking now. And I look around the world, I look around me, there is this pop music these days, the mainstream music and I do not see lot of music that attempts to get people talking about these things. I see movies, lots of great movies, and TV shows, and books – music, not so much, but it used to be: late 60s through to the 80s even through to the 90s. Some of the hip-hop groups, very political, very confrontational. You know, you think about bands, even rock bands like Rage Against the Machine, talking about politics, talking about truth, talking about news, trying to engage their fans. And I’ve seen that gradually not disappear, but certainly going very much to the background in pop music and rock music. So in my own way I try to redress that balance.
Nina_FM: Another thing is maybe the dark side of technology. And this comes with disconnection, people disconnecting from each other, people feeling estranged especially in the era of social media which should be connecting us better, not the opposite. This also, in my head, it always connects with sci-fi. I am a huge sci-fi fan. This was also, let’s call it predicted dozens of years ago. So I would like to know if you have any sci-fi connections on your mind which could be associated with this record.
Steven Wilson: Also I love sci-fi, the kind of sci-fi I think you’re talking about which is the science fiction which predicts this kind of dystopian future and that’s something that goes back to what Arthur C. Clarke was writing in 50s and 60s, obviously people like Philip K. Dick and all those guys. It’s amazing what they saw in the future, but in a way where we’ve got to now was kind of inevitable. It’s very clear to me that the human race has a predisposition to be very passive, and technology kind of facilitates that. So if we have the technology that means that we can have everything, straight into our bedroom, or our living room, where we can have news, we can have music, we can have movies, we can have pornography – whatever it is, if it’s all just there, there’s no reason to step outside your front door. And I am not just talking about kids now, 'cause I am guilty of it too, if it’s all there, then I think our natural inclination is to be quite lazy and quite passive. So what’s happening the technology, it seems to me, the technology is facilitating the kind of worst impulses of humanity, which is to be passive, lazy, let the world come to you rather than going out and find the world. And this goes back in a way to what I was saying earlier about music being inspirational. My career has taken me around the world. I’m very lucky that my career as a professional musician means I get to travel to a lot of places that I would probably never have thought to go. There are a lot of people now that I think because there’s nothing in their life, nothing that makes them travel, nothing makes them go out and explore the world, they’re quite happy just to sit back and engage with the world in a very superficial way, you know these things like we have “friends on Facebook” and we engage with the world through this kind of virtual reality. And that for me is almost a complete negation of everything I believe the human spirit is supposed to be about – human spirit is supposed to be reaching, curiosity, going out. Unfortunately, technology has almost – the man has evolved in a way that is kind of at odds at what’s here, in the human heart. And the other thing of course is that it’s happening so quickly that I don’t really think anyone truly understands the consequences of it yet. Could take a hundred years to understand the consequences of what the Internet has done to our species. Because for me, if you look back through history, the internet has had the biggest, most significant impact on the human species than anything else in the history. People said television had changed – and it did, but not in a way the Internet has. Evolution has tended to go very gradually over centuries you know. We have a little bit of advancement there. But the Internet has all happened in the last twenty-five years, and it’s changed the human race already beyond recognition. It was not so long ago I was a teenager, I was lucky in my bedroom if I had a little cassette player to play music – that was it. That was it! The idea that as a teenager or as a twelve-year-old or forty-year-old, I would have a phone, I would have a TV in my room, I would have a PlayStation, I would have this internet portal which gave me access to everything, all the music I could want, all the movies I could want, all the pornography I could want, all of this stuff which young kids, teenagers have now. And that’s not long ago, I am fifty now, that is only thirty-five years ago, the idea that I would have any of the things the kids have now, it was completely, it was like some futuristic vision and so it’s all changed within the space of a single generation, it’s changed beyond recognition. And I do not think people really understand what it’s doing to the whole of humanity. This is why these science fiction writers in 1950s, 1960s, these very dark. ‘Cause none of those stories turn out well, do they? None of those stories turn out well. All of those stories that Arthur C. Clarke, Philip K. Dick were writing, all of these guys were writing back in 1950s, 1960s about these extraordinary futures where we’re all connected. None of them turned out well. And that’s not a coincidence. I’m not sure it is gonna turn out well. I am not sure it is turning out well for us. Anyway, I could talk about this all day.
Nina_FM: (laughs) The future is now really.
Steven Wilson: The future is now, yeah, absolutely.
Nina_FM: Because what’s already happening, it’s something even those guys with their great imaginations couldn’t have thought of.
Steven Wilson: I think so, yeah. It’s very, very, I think in some ways, it’s very scary to be someone that thinks about the world we live in because it’s very hard not to be pessimistic. I would love to be optimistic! When you look around the world we live in, and you just have to look at who the President of United States is, and it’s very hard to be positive and to be optimistic about our species. But then I have happy songs too like Permanating. In a way I’m trying not to be just one-toned because it would be very easy to be just very morose, and very depressed, and very melancholic about everything going on because there’s a lot of bad stuff going on. But I still believe in my heart that the human race is an extraordinary thing and we are capable of incredible things. And going around the world I see beauty everywhere, I see the things that human beings have achieved, built, created. Compassion, empathy, it’s still there, it’s still there. So that’s something to be positive about.
Nina_FM: We talked about the technology and I would like to know because you have been creating music for more than 30 years… So in the beginning, was it difficult to connect with people? Now, you know, you just send an e-mail or a tweet.
Steven Wilson: I think it’s you know what? It was always hard and it’s still hard – I know what you’re saying – if you look at it on the surface it’s very easy now to get your music out into the wide world. It is very easy. But here’s the problem. There are more people making music now than at any other time in the history. Anyone with a computer, a laptop can go and buy a piece of software like Logic, Cubase, or any sort of these. You just press a button and it will create a brilliant techno track for you. And the problem with that is there is so much music in the world now that it is almost impossible to get above all the other stuff and to get the people to listen what you do. If you go on Spotify – Spotify have like 50,000 new songs every week. Maybe I am exaggerating, 5,000 or 50,000 – either way, it’s a lot. That’s an extraordinary volume of new music being created almost on a daily or weekly basis. What’s going to make someone go and listen to your track rather than any of the other 49,999? And that’s the problem. When I started, it wasn’t easy, you still had to do things in the kind of old-fashioned way, which is: you had to make a demo, get a record company to listen to it, get the record company to sign you, put you in the studio, you’d make your record and then they would promote it for you. And that way it was incredibly hard and there was also a lot of people competing for the same opportunities, but not as many as there are now. And the question still remains: how do you make that first fan? The first fan is the hardest one to make. Because I tell you, there are a million people out there, with their music on the internet, who don’t even have a single fan. They just think it’s okay to make their music – now I can upload it onto my Bandcamp page – ok, why is anyone going to go and listen to it? I have got million bands I can go and listen to. So in a way we’re still back to situation when you still need to promote your music, you still have to have something which is sufficiently appealing to make it rise out of the pack. And I, in some ways I don’t envy people starting out now. It was hard for me, but actually I think it’s even harder now, even harder – because it’s so easy, if you see what I mean. It’s harder because it’s easier to make music and you are kind of competing with many, many, many more musicians than I was competing with. So in a way I’m kind of glad that I did start when I did. It was still possible to build a following in the traditional, old-fashioned way.
Nina_FM: I would like to ask about the co-operations with Ninet (Tayeb) and Sophie (Hunger) on this record because what they bring to the album is really beautiful and feminine. And they bring another dimension. With Ninet you previously worked with, so this was a continuation. With Sophie, I think this was the first time. So why these two singers?
Steven Wilson: I’ve always loved female voices and I’ve been very fortunate the last few years to start working with great female singers. And I think there’s always been a strong, not always, but certainly in the recent albums, a strong female sensibility. The last album was written all from the point of view of a female character, called Hand. Cannot. Erase. So I wanted to have female voices on that record, and I had this one song called Routine which I definitely knew I wanted the female voice to sing it. And I just started to ask around. I was asking friends: Any great female singers you can recommend me? I did not want one of those kind of generic, r'n'b type singers, I wanted someone that would send a shiver down my spine, like a Björk or Beth Gibbons from Portishead, Liz Fraser from Cocteau Twins, someone like that. I wanted someone like that. And I had a few recommendations come back to me from various people, and one of them was Ninet, and I had about four or five singers do a demo of that song. And as soon as I heard Ninet's version, I got that feeling – the hairs on the back of my neck stood – this is the one. And this time around I wanted to write specifically for her voice, or more specifically I wanted to write songs that would be for us to do as a duet together. So I wrote two songs on this record for Ninet and myself to sing together, Pariah and Blank Tapes. Sophie was different. I had this Song of I which is a song about obsession. It’s a song about when you can say the same thing. Okay, so you can say something like, if you say to someone – I will never ever let you go out of my life – you can interpret that depending on the context – one, it’s very romantic, two, it’s really creepy. I wanted to write a song that was kind of blurring the boundaries between those two. So when does love become obsession? When does being attracted to someone – when does being kind of like really into someone - go cross that line. And I wanted to have the song sung in a very kind of detached way, almost like robotic, and a little bit icy, so that it wasn’t kind of clear if it was a love song, or if it was a song about a stalker, and I also wanted the song to be kind of ambiguous – between the man and the woman – either of them could be the one that’s gone wrong. And Ninet wouldn’t have been right for that, because Ninet has this big, emotional, powerful voice. So I wanted someone who had this more kind of detached sound, and I was thinking of singers like Natasha from Bats for Lashes if you know, someone more like that. And Sophie – I did not know about Sophie but Sophie is signed to the same record label as I am, Caroline, and my record company boss Michael said to me: You should check out Sophie, she might be what you’re looking for. And she was exactly, she did a fantastic job. So this is the first time I have come across Sophie myself, and I still have not met her, actually. I am really looking forward to meeting her. I think she lives in Berlin so she might be coming tomorrow. We did it kind of by the modern internet way, we did it by file transfer, but she did an amazing job, and she had just that right amount of sensuality, but also that kind of detached, slightly icy quality too.
Nina_FM: Another guest musician on To the Bone is a Slovak, David Kollar. This is kind of a big deal and we are rooting for him. What was it like to work with David? Do you think there’s a possibility for this to happen in the future as well?
Steven Wilson: I would definitely love to work more with David. He is an incredibly creative guitar player. What I like… but to answer first part of your question, how it happened. I think we have a couple of mutual friends, myself and David. David plays with a drummer called Pat Mastelotto, and I’ve known Pat for many years, and Pat always gives me the stuff he’s working on, and I listen to it. And he gave me this one CD which was Pat working with David, and I think a trumpet player, and I am like: Wow, the sound of this is amazing! Who is this guy? And then he hooked me up with David. And I just honestly… sometimes the way I approach things, a bit like I did with Sophie is I just say – here’s a track, do your thing, and I do that with a lot of different musicians. And I want to be, and the reason I say that in a way I want to be surprised. Because the one thing about being a solo artist is that is very easy to fall back into your own patterns and clichés. If you just leave me alone in the studio, just let me play everything myself, I kind of do my thing, but there won’t be anything that possibly will be really surprising to me because I obviously play within my own clichés like we all do. So one of the great things about being a solo artist is you can just send a track to different musicians and ask what do you think about this, what would you do with this, and I did that with David, just on the off chance, having heard him with Pat, and he just sent me back some amazing stuff. And he just seemed like a very good fit with my music. And he’s also incredibly motivated. People think that I’m a workaholic because I am always working, and I am very motivated, and I like to work with people like that. I don’t like to work with these people like you send them a track and they say: Yeah, yeah, I’ll do something, and then you do not hear from them for a month, and then you remind them, and then you do not hear from them for another month – yeah, yeah, I’m on it. I can’t be bothered with those kind of people. And David’s like – you send him a track, within an hour he sends you back like fifteen overdubs, but I love that because that’s what I am like. Really motivated, really creative. And it was a lot of fun to work with him. And the other thing I love about David is he’s got the ability to play very technically, he can play very fast, he can play very fluid, but he also thinks a lot about texture and sound. And a lot of the guitar players that can play fast, and I have had a few in my band before, they play fast, but they don’t think about the tone and sound, they just play the same tone the whole time, like Steve Vai, Joe Satriani, those guys. I can’t stand that kind of playing because to me it’s fast and it’s technical but there’s no interest in the sound and the texture of the sound. And David obviously, he’s so creative when it comes to creating all these weird and wonderful sounds and textures. So for me he’s like a fantastic combination of the two things, sound design and playing.
Nina_FM: I’m a fan of Scott Walker. The older he gets, the weirder he gets, and his music as well. It is very bizarre, his latest records with Sun O))) and Bish Bosch. And I thought of this reverse analogy. You on the other hand, your latest record, is your most accessible. There are catchy songs. Can you share your thoughts on this?
Steven Wilson: I think that’s true, you know, but then the other thing I would say about that is that at the same time I’m making records like To the Bone, for example with my project Bass Communion, I can make pure noise music, I make ambient music, so in a sense I have all these things going on all the time. Personally, I would love Scott Walker to make a great pop record now, wouldn’t that be really interesting? Because you know it wouldn’t be just a normal pop record, it would be a Scott Walker pop, it would be fascinating to hear what Scott Walker could do, if he committed himself to writing songs again, and I love The Drift and Bish Bosch, they’re really interesting, but sometimes I think that the mainstream misses people like that, misses people that are essentially writing what is accessible pop music, very easy to enjoy, but in a very creative way. And one of the things I talked about a lot when I was doing To the Bone was how much I was listening to stuff like Talk Talk, Tears for Fears, Kate Bush, Peter Gabriel, Depeche Mode, Prince. Lots of whom you can say kind of peaked in the 80s. 80s for me is such an amazing time for music because there were all these incredibly creative people but they were still very much committed to the idea of writing catchy pop songs. And I think a lot of those guys have gradually drifted more and more away into experimental side of things. So their music is still fantastic but I miss those kind of people being in the mainstream because there seems to me there’s this big void now between mainstream pop which I honestly think is shit. And I have nothing against pop in its principle – I love pop, but when I hear modern pop music it’s so banal, so formulaic, and that is very little about it with the occasional exception but majority of it seems very empty to me. And then you’ve got this big void, and then right on the other end you have got people like Scott Walker, and Sun O))) and Swans, all these, and I love all those guys, and Aphex Twin, but what happened to that middle part, what happened to that middle part where The Police would sit, or Talking Heads would sit, or Kate Bush. And I am not saying there are not some artists, things like St. Vincent, or Arcade Fire, Radiohead, there are some artists, but it doesn’t feel like it has the power and visibility that it used to. So I would love to see someone like Scott Walker make a pop record. The problem is that if Scott Walker made a pop record radio stations now have become so conservative that they would not really be prepared to listen to someone like Scott Walker making pop records. The whole world has changed. To the Bone – I think it’s really accessible record, but it’s still been a struggle, it’s still been a struggle, even a track like Permanating it’s too strange. I know, that is ridiculous. But even a track like Permanating was turned down by the biggest mainstream radio station in the UK, Radio 2, they turned it down, it’s was too strange for their listeners. And I am like, good God! In the 80s, you were playing things like Running Up the Hill by Kate Bush, Walking on the Moon by The Police, Once in a Lifetime by Talking Heads, Laurie Anderson's O Superman. These were being played. And unfortunately that’s another sign how the world has changed now, the radio stations have become so much more conservative, they won’t play things that even to me seem like really easy to enjoy, really accessible. So even for me, making this pop record, it’s really not pop, but a record that has more pop sensibility, it’s still been really hard, a real struggle. We’re still trying, still trying to get Permanating on the radio.
Nina_FM: When was the last time you cried listening to music?
Steven Wilson: The last time I cried? There is a Max Richter's album that came out last year based on the work of Virginia Woolf. Do you know that record? It’s called Woolf Works.
Nina_FM: I like Max Richter, but this one I have not heard yet.
Steven Wilson: Wow. There’s a track on that album. It’s a long piece, and it starts, it’s called Tuesday, it starts with Gillian Anderson, the lady who used to be in X-Files, Gillian Anderson, and she’s reciting Virginia Woolf's suicide note. So she’s reading. I don’t know if you know how Virginia Woolf died.
Nina_FM: Yes, she drowned.
Steven Wilson: Basically she walked into the river, yes, weighed herself down and walked into the river. Before she died she wrote this beautiful suicide note to her partner. Basically trying to absolve him of any sense of responsibility. And it’s – if you hear this piece of music with her reading, I’m starting to cry now. If you hear this piece of music with her reading this suicide note, it’s so powerful to me. So that’s probably the last time I felt that sense of incredible wave of... It’s one of those strange things, isn’t it, when you hear something so sad but it makes you feel so good. And that is a perfect example of that.
Nina_FM: That it is so beautiful that it makes you cry.
Steven Wilson: So beautiful, but it’s so sad. It’s almost like, you know, there’s something, and this comes back in a way to beginning of our conversation. There’s something inherently sad about the whole human condition. This idea that you know that you only have a limited amount of time to be happy, you know, you’ve got eighty years or ninety years, however long you’ve got, or less. However long you’ve got, to try to make sense of the gift of life and to be happy, to find the person you are supposed to be with, to find the job that makes you happy. And a lot of people never find that. And a lot of those people that never find that create incredible art along the way, partly born out of that pain, you know, Virginia Woolf being a great example. And I think that’s something so tragic about that. So revealing about the whole nature of the being of human being. You’ve got this much time – the time is ticking away. Every day time is ticking away. Why aren’t I happy? Why aren’t I happy? Why aren’t I happy? And we all have to find our own way to kind of come to terms with that. Obviously, I’ve done it through being a musician and I think that’s been the right choice for me. But it’s terribly sad to me when I hear or read about other people, that sense of regret they have. I think the most tragic human emotion of all is regret. To get to the end of your life and say: I didn’t do what I should have done. I wasn’t with the person I should have been with. I didn’t spend my days doing the thing that made me happy. What a tragic, tragic thing to have to acknowledge to yourself! So I never want to be in that situation. Obviously I have regrets – everyone has regrets. But largely I feel like I’m doing what I should be doing but to acknowledge there are people out there that are not, that to me breaks my heart, breaks my heart. So anyway, you should listen to this piece of music, wow, it’s so powerful. Tuesday.
