Rozhovor s Kode 9

Rozhovor s Kode 9

Kode 9 je kľúčová postava londýnskej elektronickej scény posledných 20 rokov. Začínal ako jungle/dnb DJ, založil a už 15 rokov vedie vydavateľstvo Hyperdub, najdôležitejší londýnsky nezávislý label. Na Hyperdube vyšli prvé dubstepové nahrávky a vychádza tu aj Burial.

Steve Goodman, alias Kode 9, sa nedávno zastavil na Slovensku a bol aj u nás v budove Slovenského rozhlasu. V rozhovore, ktorý poskytol pre reláciu Scéna_FM, sa dozviete ako objavil Buriala, ale aj o začiatkoch žánrov jungle a drum n´bass, či o tom, ako vzniklo vydavateľstvo Hyperdub.

Rozhovor s Kode 9 časť 1. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


Rozhovor s Kode 9 časť 2. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


Prečo si prišiel do Bratislavy?

V Bratislave som preto, lebo tu pokračujeme vo filmovaní dokumentu The Sound is Innocent. Filmári už boli v Londýne v januári. Zobral som ich na juh Anglicka na miesto, ktoré sa volá Sound Mirrors. To je miesto, ktoré slúžilo v časoch, keď ešte neboli radary. Bol to varovný systém pred nepriateľskými lietadlami, ktoré prelietavali cez Lamanšský kanál. Nahrávali sme tam, pretože je to úžasné miesto. Sú tam obrovské betónové satelity a je tam výborná ozvena.

Na akú hudbu máš najsilnejšie spomienky?

Pravdepodobne na jungle a drum n´bass z Londýna z rokov 94-95. Ako DJ hrám od roku 1991, ale až jungle a drum n´bass ma úplne dostali. Nespomeniem si čo som hral minulý týždeň, ale mám naozaj živé spomienky na afterparties po karnevale v Notting Hill. Spomínam si ako som chodil do Londýna každú nedeľu na večierky vydavateľstva Metalheads či do klubu Blue Note. Najviac si pamätám, ako som počúval, keď hral Doc. Scott, alebo Grooverider.

Myslíš, že to bola revolučná doba?

Áno, určite. To bola aj doba, keď nastúpil internet, síce iba vo veľmi jednoduchej podobe. Ale zrazu sme mali všetci pocit, že sa svet veľmi zrýchlil. A taký bol aj môj pocit z vtedajšej hudby. Nikdy predtým som nepočul hudbu, čo by bola tak rýchla, basu čo by bola tak intenzívna a bubny tak komplexné. Vtedy sa začalo zbiehať všetko to, čo bolo pre mňa zaujímavé z technológii aj z hudby. Jungle v tej dobe veľmi samploval z mojich obľúbených sci-fi filmov – Blade Runner a Terminator. Hudba v tej dobe spájala množstvo prúdov kultúry a symbolizovala všetko to, čo sa vtedy dialo vo svete. Bolo to fascinujúce, chytilo ma to za srdce a hodilo do budúcnosti.

Myslíš, že internet pomohol alebo skôr uškodil hudbe?

Internet rozbil a znova postavil hudobný priemysel. Demokratizoval ho. Keby nebol internet, nebol by som hudobníkom. Internet a počítače umožnili ľuďom ako som ja, ktorí nemali žiadne hudobné vzdelanie, robiť hudbu a šíriť ju spôsobom urob si sám.

Pre mňa je internet neutrálna vec. Je to prostredie, v ktorom žijeme, ponúka veľa výhod. Áno, postupne rozbil ten pôvodný hudobný priemysel a nikto nevie, čo bude ďalej. Keď ľudí omrzelo digitálne sťahovanie, tak prišlo streamovanie a prestalo sa sťahovať. Je to nepredvídateľné, je to pozitívne aj negatívne. Nie je to niečo čomu by sme mali odolávať. Je to ako odolávať kyslíku. Internet je prostredie, v ktorom žijeme.

Si zakladateľom vydavateľstva Hyperdub. Ako vznikol Hyperdub?

V deväťdesiatych rokoch som okrem hrania aj študoval. Študoval som niečo, čo nemá s hudbou nič spoločné. Ale chcel som spojiť oba svety, ktoré ma zaujímali: cyber teórie a hudbu. V tých časoch v Londýne dominovala UK garage a vtedy sa začala aj deliť do toho, čomu sa neskôr hovorilo dubstep a grime. V roku 1999-2000 som sa presťahoval do Londýna a založil som Hyperdub, čo bol najprv hudobný časopis, ktorý sa zameriaval na vplyvy jamajskej hudby na elektronickú hudbu, ktorá sa vtedy robila v Londýne. Či už to bol jungle, drum n´bass, uk garage, dubstep či grime.

Mal som veľa priateľov, ktorí vedeli písať o hudbe, tak som ich zavolal, aby písali o žánroch, ktoré nemali vtedy veľkú podporu v médiách, alebo ak o nich písali, tak to boli iba PR články. Chcel som mať dlhšie, hĺbkové rozhovory s hudobníkmi. A aby som sa mohol rozprávať so svojimi obľúbenými hudobníkmi. Robil som to pár rokov a potom ma to začalo nudiť. Stretol som všetkých svojich obľúbených hudobníkov a zistil som, že sú to normálni ľudia.

Nechcel som byť nikdy hudobným žurnalistom. Tak sa to nejako stalo, ja som bol som zažratý do hudby a chcel som jej nejako pomôcť. Niekdy v rokoch 2002-2003 sa mi minula energia pre časopis, tak som si dal rok oddych.

A čo  bolo potom?

Raz som robil interview s The Bug pre XLR8R magazín. A na konci rozhovoru som mu dal CD so svojou hudbou, lebo som si myslel, že by sa mu mohla páčiť. Bol tam aj track The Sign of a Dub, ktorý som robil so Spaceapom, čo bola coververzia Princovej Sign – O´the times.

Chcel som tú skladbu niekde vydať, ale nikto ju nechcel, pretože to bol divný track. A Bug mi navrhol, nech si založím vlastné vydavateľstvo, že to je najlepší spôsob ako robiť svoje veci a netreba sa pri tom spoliehať na iných. A tak sme v roku 2004 vydali prvú dosku na Hyperdube, čo bola Sign of a dub. A The Bug ma zoznámil aj s chlapíkom z Cargo distribution. A ten človek s nami robí dodnes. V distribúcii robil 20 rokov a už ho nudilo pracovať s päťdesiatimi nezávislými vydavateľstvami. A tak sa rozhodol pracovať iba s Hyperdubom.

Ako to bolo s Burialom? Ako ste sa zoznámili a dotiahli to až tam, kde to je teraz?

Buriala som stretol vďaka Hyperdub časopisu. Väčšina interview, ktoré sme vtedy robili, boli s hudobníkmi, ktorých tvorbu by sme dnes nazvali proto-dubstepom: tí, čo robili uk-garage ale trocha temnejší, s vplyvmi z drum n´bassu – El B, Ghost Crew, Zed Bias. A kto niekedy študoval Buriala, tak vie, že ten druh programovania bicích, čo robil El B, mal veľký vplyv na Buriala.

Niekedy v rokoch 2001-2002 som spravil niekoľko podrobných  interview s El B a Burialovi sa veľmi páčili. Začal mi posielať svoju hudbu na CDčkach, vždy k tomu niečo nakreslil a písal mi rukou listy.

Potom sme založili vydavateľstvo a ja som stále počúval a hrával tie jeho CD-čka, tak mi napadlo, že by sme to mohli vydať.

Burial je veľmi plachý chlapík a preto aj tá jeho prísna anonymita. Vydali sme mu dvanásťpalec, ale nič sme si od toho nesľubovali. Predalo sa niekoľko sto kusov, celkom rýchlo. Lebo vtedy bol veľký záujem o takúto hudbu. Aj si to všimli v médiách, ale nie veľmi. Nič zvláštne sa nedialo.

Veci sa začali diať, až keď sme vydali prvý album. Mal dobré hodnotenia, ale nijako dramatické. To bolo v roku 2006. Vtedy sme vytlačili 500 CD, tie sa vypredali a potom sa z toho stala tá nekonečná špirála, že sme museli dotláčať stále ďalšie a ďalšie.

Burialov prvý album mám veľmi rád, ale pre ľudí  je možno trocha abstraktný. To až druhý album dostal naozaj všetkých. Lebo sú na ňom takmer popové piesne, ako Archangel. Veľa sa o ňom písalo, tá hudba provokovala žurnalistov aby o nej písali ako básnici, dotýkala sa ich na tom správnom mieste. Žurnalisti o nej začali písať dlhé úvahy, vtedy sa začalo uvažovať o hudbe ako o niečom, čo odráža svet okolo nás.

A tak to išlo ďalej. Stále sme museli dotláčať nové a nové vydania. Untrue je jednoznačne náš najlepšie sa predávajúci album. Podľa mesačných predajov sa ho stále predá viac, než všetkých nových albumov na Hyperdube dokopy. Celkovo sa ho predalo asi sto tisíc kusov.

Z prvého a druhého Burialovho albumu sa spolu predalo viac, než všetko čo sme doteraz vydali. A to mi umožňuje vydávať si čo chcem, aj keď sa to nebude predávať. A myslím, že Warp aj Ninja Tune to majú rovnako a všetky tieto stredne veľké nezávislé vydavateľstvá žijú z predaja dosiek len niekoľkých hudobníkov. To im umožňuje vydávať ďalších, občas zariskovať, experimentovať aj s neznámymi hudobníkmi.

Kode 9.jpg

Kto vyberá, čo vydáte na Hyperdube a čo nie?

Robím to ja. Ak by som nevyberal a nevyhľadával nové veci, neviem, čo by som tam robil. Stále filtrujem všetku hudbu, ktorú nám posielajú, to ma stále baví. Ale tá biznis stránka veci vie byť niekedy poriadne nudná.

Dokázal by si to niekomu prenechať toto rozhodovanie, aby si sa mohol sústrediť iba na vlastnú hudbu?

Všimol som si, keď som pracoval na svojom albume, to bolo v roku 2015, že o rok na to sme nemali čo vydávať. Lebo som bol šesť mesiacov zatvorený v štúdiu a pracoval som a premýšľal som nad vlastnou hudbou, a zabudol som vyhľadávať nových hudobníkov a vydávať novú hudbu.

V roku 2016 sme nemali vydávať aké albumy, čo je síce fajn, ale na druhej strane sme nezarábali. Teraz som niekde v polovici nového albumu, ale už som sa naučil, že musím sledovať  aj novú hudbu. A máme novú kolegyňu, ktoré pre nás robí a spoluorganizuje naše pravidelné klubové noci v Londýne. Skúšam už nebyť taký control freak a snažím sa ju púšťať aj k vyberaniu hudby. Ale vášeň a láska k hudbe, ktorú vydávame na Hyperdube, to je pre mňa stále kľúčová vec.

Ty si zo Škótska, že? Ako ťa prijali v Londýne?

S Anglickom, a S Londýnom špeciálne, mám zvláštny vzťah. Jasné, že Londýn milujem, ale to preto, lebo sa tam necítim ako v Británii. Sú tam ľudia z celého sveta, je to super kozmopolitné mesto. Najdôležitejšia hudba môjho života odtiaľto pochádza. Teraz už až tak nie, ale tak do roku 2010 bol Londýn mojim palivom.

A ako ma prijali? Pamätám si, ako som začal pracovať v pirátskom rádiu Rinse.fm v roku 2003, bol som tam jediný zo Škótska. Boli tam vtedy Roll Deep, Dizzee Rascal, Wiley – všetci sa narodili a vyrastali vo východnom Londýne, vtedy bolo východný Londýn všetko. Cítil som sa tam zvláštne, až nepríjemne kvôli môjmu škótskemu prízvuku, tak som radšej nerozprával, iba púšťal hudbu. Ale rádio je dnes oveľa pestrejšie, hlavne vďaka internetovým rádiám. Robí tam oveľa viac žien a ľudia z celého sveta si tam robia svoje vlastné veci, teda aspoň v Londýne.

A posledná otázka, čo chystáš do budúcnosti?

Budúci rok budeme mať pätnáste výročie vydavateľstva. Ešte neviem, čo vymyslíme, ale bude to veľká party, to bez obáv.

Od roku 2017 robíme pravidelné klubovky Zero v Londýne. Býva to v stredu v Corsica Studios a je to spolovice klubová noc a z polovice séria umeleckých inštalácii. Robievam teraz veľa zvukových inštalácii, som asi tak v polovici nového albumu, na september/október chystám mixovanú kompiláciu... Mám rozrobených asi tak päťsto projektov a neviem, či nejaký z nich vôbec dokončím. Ak ich začnem dokončovať, tak čakajte odo mňa veľa nových releasov ako na bežiacom páse. Ale nečakám, že by som niečo dokončil, lebo sa mi zdá, že som zabudol, ako sa to robí. A to je asi problém.


Pripravili: Galager, Peter Dolník

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame