Je nadšený z prítomnosti, vyrovnaný s minulosťou a svojimi začiatkami. Na to obdobie uprostred však nerád spomína. Gary Numan (59) je pri chuti a pri sile ako nikdy predtým. Na scéne je už štyridsať rokov a tento rok vydal svoj dvadsiaty prvý album Savage. Nie je to ľahké počúvanie, zamýšľa sa na ňom nad globálnym otepľovaním a hroziacou apokalypsou.
Gary Numan: Nikdy som sa necítil lepšie ako teraz
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Máš rád koncertovanie?
Veľmi rád túrujem! Moja kapela sú aj moji najlepší priatelia a na turné ma vždy sprevádza aj moja manželka. Robím niečo vzrušujúce, čo ma baví, cestujem a pritom som s ľuďmi, ktorých mám rád. Na druhý deň sa zobudím a som na inom mieste – a zase to isté. K tomu občas napíšem nejakú pesničku, rozprávam sa s ľuďmi o hudbe... Je to fantastický život!
Ktoré hudobné obdobie bolo pre teba najšťastnejšie?
Aby som bol úprimný, tak je to teraz. Keď som začal a mal som veľké hity a dobre sa predávajúce albumy, s popularitou to bolo ťažké. Bolo to úplne iné, ako som si predstavoval, a to, čo malo byť skvelým obdobím, bolo pre mňa peklo.
Zrazu som bol známy a dlho trvalo, kým som si na to privykol. A keď som si privykol, popularita začala slabnúť a to bolo tiež stresujúce a zložité. Minuli sa peniaze, kariéra sa rozplynula, rozviazali so mnou zmluvu. A potom od polovice deväťdesiatych rokov sa to začalo zlepšovať. Bol to taký stabilný, nenápadný pokrok, žiadne veľké zmeny. Každý album mi zarobí toľko, aby som si mohol dovoliť nahrať ďalší. Kedysi som si myslel, že to je úplný koniec, ale podarilo sa mi vrátiť sa.
Savage je ťažký a temný album, nie je to žiadny pop, je nekompromisný. Spravil som si ho úplne podľa seba a nemusel som podliezať svoje zásady. A som s ním veľmi spokojný. Nemôžem byť šťastnejší ako som teraz.
Prečo sa to deje? To bude asi tou hudbou. Aj dlhoroční fanúšikovia uznávajú, že posledné dva albumy sú to najlepšie, čo som kedy nahral. Dobre ich prijali aj kritici. Myslím, že som vystihol to správne momentum. A veľa koncertujem, mám šnúry s novým albumom a potom mám aj spomienkové turné s klasickými albumami. Tiež mnohí samplujú moje piesne. V posledných rokoch sa výrazne zvýšil záujem o moju hudbu. Nie som len nejaký pozostatok z minulosti, ale o moju hudbu sa zaujímajú sa aj mladí ľudia.
Ako sa cítiš, keď hráš svoje staré piesne?
Keď som skladal prvé hity, mal som dvadsať rokov. Bol som vtedy iný človek ako teraz, to je normálne. K tým starým textom ma nič neviaže, lebo už nie som ten človek s tými problémami čo vtedy.
A keď sa k nim teraz vraciam... Niektoré som nepočul celé desaťročia. Najprv som si myslel, že sa za ne budem hanbiť. Ale keď ich teraz počúvam, tak som aj hrdý na to, že boli iné ako všetko ostatné vtedy. Aj podľa súčasných štandardov sú tie piesne neobvyklé, ako museli znieť vtedy? Ale svoje staré veci takmer vôbec nepočúvam, nepozerám sa dozadu.
Je elektronická hudba stále progresívna, alebo je to len jednoduchý spôsob, ako robiť hudbu?
Oboje. Elektronika umožňuje robiť hudbu každému. Keď ste chceli robiť hudbu kedysi, potrebovali ste veľa peňazí, aby ste si kúpili nástroje. Dnes už peniaze nie sú obmedzením.
Ja sa snažím hľadať stále nové zvuky a ísť dopredu. Nie úplne extrémne, ale tak jemne. Jednoducho sa nechcem opakovať a robiť stále to isté. O elektronickej hudbe si myslím, že je pokroková a nie spiatočnícka.
Počúvaš hudbu?
Ani nie. Doma nepočúvam hudbu. Neorientujem sa v novinkách, ale chodievam často na koncerty. Keď počúvam hudbu, tak sú to filmové soundtracky. Myslím, že v súčasnosti vychádza mimoriadne veľa dobrej filmovej hudby. Neprestal som počúvať hudbu úplne, len z nej nechcem brať inšpiráciu.
Keď robím hudbu, potrebujem ticho, potrebujem si premyslieť celý koncept a počúvanie hudby ma vyrušuje. A mám aj celkom vyhranený vkus. Zdá sa mi, že som toho už počul dosť, čo by ma tešilo.
Posledná otázka sa týka tvojich spolupracovníkov. V osemdesiatych rokoch si spolupracoval s basgitaristami Mick Karnom a Pinom Palladinom. Ako sa ti s nimi pracovalo?
Micka Karna som spoznal tak, ako to u hudobníkov býva. Vedel som, že je to dobrý basgitarista a že vie hrať aj na saxofón. Pozval som ho hrať na svoj album. On bol naozaj cool! Mal svojský štýl hry, ktorý som nikdy predtým nepočul. Pre neho bola basa hlavný nástroj, nie ten v pozadí. A Pino Palladino, on je génius. Bol v kapele a hrávali po londýnskych kluboch. Zavolal som ho zahrať si a on bol fantastický! Tak som sa rozhodol, že chcem, aby bola basa hlavný melodický nástroj, a zavolal som ho na svoj album Assasin. A on ho svojou hrou úplne premenil. Mal úplne iný prístup k tomu, ako sa má hrať na basu. Ale na takéto niečo potrebujete naozaj výnimočných hráčov. A Pino takým je.
