Piaty štúdiový album, jasný rukopis, sympatický prejav. Dream pop, pri ktorom môžete, no nemusíte zaspať. Duo z amerického Baltimoru je späť s deväťpiesňovou novinkou. A svojou najlepšou platňou doposiaľ.
Technicky vzaté, v prípade Beach House ide o francúzsko-americký projekt, keďže Victoria Legrand sa narodila v Paríži a pôvod je možné ľahko vystopovať k jej slávnemu strýkovi, fenomenálnemu autorovi množstva filmovej, džezovej a scénickej hudby, Michelovi Legrandovi. Detstvo strávila v Spojených štátoch, no do Paríža sa vrátila, vyštudovala Divadelnú školu Jacquesa Lecoqa a vo Philadeplphii sa definitívne usadila v roku 2004. Dva roky na to už so svojím kamarátom Alexom Scallym debutujú albumom na nezávislej značke Carpark. Tohoročnú novinku ale vydáva label Bella Union, ktorého dramaturgom a majiteľom je ex-basgitarista kultových Cocteau Twins, Simon Raymonde. Kruh sa uzavrel, nakoľko Beach House ako svoju najobľúbenejšiu uvádzajú najčastejšie hudbu Cocteau Twins a This Mortal Coil.
V kontexte predošlých dvoch albumov znie novinka zvukovo a výrazovo úspornejšie, v kontexte súčasného popu sa líši tiež – kapela sa vrátila k automatickým bicím a využíva ich prakticky len ako rytmus držiaci click, čo je v časoch absurdne zvýrazňovaných drumrollov, slicerov, filtrov a ďalších akože-ohurujúcich efektov, dominujúcich prakticky všetkému, čo sa v súčasnom pope vytvorí, skoro ako zjavenie. „Zistili sme, že akonáhle máš v kapele hlasné alebo živé bicie a nehrajú sa dostatočne citlivo, skoro nepočuteľne, veľmi to ovplyňuje to, čo hráš, dokonca aj to, čo si chcel pôvodne hudbou vyjadriť. To je hlavný dôvod, prečo sme prešli od živých bicích k automatu,“ uviedol v rozhovore pre mesačník UNCUT Alex Scally.
Keď sa UNCUT Alexa Scallyho opýtal na to, či zvuková umiernenosť a striedmosť novinky Beach House reflektuje dobu, programovo stojí v opozícii, odpovedal: „Nemôžem povedať, že by sme chceli ísť stoj čo stoj proti súčasnému trendu v popmusic, ale asi nám to tak muselo vyjsť. Pred časom sme na jednom festivale, nie tanečnom, žánrovo bohatom festivale, sledovali čisto elektronickú, veľmi rýchlo pulzujúcu kapelu, prakticky tam nebol jediný živý element, a publikum sa išlo zblázniť. Keď po nich nastúpili rockeri a hrali normálne ležérne, ľudsky, publikum hneď spľaslo. Vtedy som si povedal: A do pekla, tak v takýchto časoch to ja žijem?“.
Reči o „obyčajných pesničkách“ a „zjednodušení hudobného výraziva“ počuť prakticky vždy vtedy, keď kapela po svojom umeleckom vrchole, kritickom i poslucháčskom zadosťučinení, nevie, kam ďalej a verí, že na to, aby bola hudba dobrá, stačí, aby sa dala zahrať pri táboráku. Na tento mýtus už nudnými, tisíckrát počutými pesničkami, doplatilo nespočetné množstvo umelcov. Našťastie, Beach House vedia, že ich doposiaľ najúspešnejší album Bloom nebol dobrý len pre atmosféru, výraz či sound, ale najmä pre silné piesne akoby z iného sveta, zo sveta, ktorý nie je ani infantilne naivný, no zároveň pripúšťa bez zahanbenia romantizmus v každej dobe. I v tejto.
