Traumatické, zložité a bolestivé. To sú slová, ktorými The Maccabees opísali nahrávanie už štvrtej štúdiovky a zároveň prvej, s ktorou sa im podarilo dostať na čelo UK Album Chart. Pätica z Londýna sa však nikdy netajila tým, že vznik žiadneho z ich albumov nebol jednoduchý, akurát vždy po jeho vydaní na všetko zlé zabudli. „Každý týždeň sme si hovorili, že tento album jednoducho nespravíme. Skoro rok sme mali pocit, že to nefunguje. Nemôžem hovoriť za celú kapelu, ale posledných pár rokov som sa dokonca bál toho, či to táto kapela prežije,“ uviedol pre týždenník New Musical Express gitarista The Maccabees Felix White.
Hoci sa The Maccabees na začiatku nahrávania nemohli sťažovať na nedostatok skladieb, dlhý čas sa im nedarilo nájsť niečo, čo by celý album spájalo. Nakoniec pochopili, že to najlepšie, na čom nový album postaviť, sú ich vlastné životy a to, čo sa v nich deje. Tentokrát sa však Orlando Weeks rozhodol väčšinu príbehov vyrozprávať v tretej osobe. „Boli sme dlhý čas pod tlakom a trvalo nám, kým sme našli zlatú strednú cestu, s ktorou by boli spokojní všetci v kapele,“ uviedol k albumu, ktorý vyšiel posledný júlový deň Felix White. Zatiaľ čo na prvých troch albumoch hrali hlavnú úlohu vzťahy, láska či rodina, tentokrát sa radšej nechali inšpirovať miestami, ktoré sa im s domovom spájajú. Na to, aby vznikol titulný track albumu im stačilo pozorovať ľudí v Kennington Parku.
Osem rokov po vydaní debutového albumu a spoluprácach s producentami ako Stephen Street, Markus Dravs či Tim Godlsworthy, si The Maccabees trúfli na to, že si nový album budú produkovať sami. Úlohy producenta sa zhostil ich gitarista Felix White, asistoval mu Laurie Latham. Nahrávanie prebehlo v ich vlastnom štúdiu v Londýne. „Stráviť taký dlhý čas v jednom štúdiu, to by sa podpísalo na každom. Všetko na tejto platni vzniklo v tých dvoch miestnostiach, ktoré sme mali. Má to aj svoje výhody, no nie je to ľahké stráviť niekoľko mesiacov medzi štyrmi stenami s tými istými ľuďmi,“ uviedol Felix White. Kapela tiež bez hanby priznáva, že to, čo vytvorili počas prvého roku nahrávania bol album Given to the Wild dva, akurát rýchlejší. Rýchlo sa však spamätali, množstvo materiálu zmazali a rozhodli sa počúvať vlastnú intuíciu.
Predstavte si Londýn v noci. Presne tak podľa slov frontmana kapely Orlanda Weeksa znie album Marks to Prove It. Väčšinu nápadov na skladby zbieral pri príchode či odchode zo štúdia, priamo v londýnskych uliciach. Na albume však kapela musela zladiť predstavy piatich silných osobností. „Je za tým veľa mailovania, telefonovania a smskovania. Znie to divne, trochu hlúpo a nie je to žiadne romantické nahrávanie. Je to prevažne o kladení si otázky "ako si to myslel?" až kým všetci nepochopia zámer. Je to politika, diskusia a umenie. Zo všetkého trochu,“ uviedli The Maccabees pre magazín Clash.
Pokojnejšie balady s piánom striedajú rockovejšie, z ktorých cítiť dlhoročné skúsenosti z koncertov. Taký je výsledok trojročného snaženia sa kapely, ktorá hneď na začiatku nahrávania pochopila, že to najdôležitejšie je vyhnúť sa vykrádaniu vlastných skladieb. Aj preto by sa nahrávka Marks to Prove It dala nazvať pravým opakom jej predchodcu Given to The Wild, za ktorý si kapela odniesla aj nomináciu na prestížnu cenu Mercury. „Je to album, na ktorom počujete len jednu kapelu v štúdiu, ako spolu hrá. Žiadne zbytočné vrstvenie, jednoduchý vokál. Znie to celé úprimnejšie,“ uviedli The Maccabees pre hungertv.com.
