Albumom týždňa je tentoraz nahrávka, ktorú skalní fanúšikovia world music poznajú už niekoľko mesiacov, no podľa mňa si zaslúži, aby ju počuli aj tí ostatní. Je to album gitaristu, skladateľa a speváka z Nigeru, ktorý sa volá Omara Moctar, ale všetci ho prezývajú Bombino. Podobne ako jeho slávnejší súkmeňovci zo skupín Tinariwen či Tamikrest, aj Bombino je predstaviteľom tzv. „púštneho blues“, hudby, ktorá kombinuje tradičné hudobné postupy a nástroje (hlavne perkusie) s moderným zvukom elektrických gitár, basgitary a bicích. Mimo Afriky sa však Bombino stal známym iba pred nejakými tromi či štyrmi rokmi, keď sa objavil v dokumentárnych filmoch a vznikol jeho prvý štúdiový album. Dnes si predstavíme jeho v poradí druhé cédečko, ktoré sa volá Nomad a vyšlo v polovici apríla na prestížnom americkom labeli Nonesuch.
Bombino patrí k Tuarégom, príslušníkom malého kočovníckeho národa, ktorí už celé stáročia putujú hore-dolu po Sahare so svojimi stádami tiav a kôz a žijú roztrúsene na území viacerých afrických štátov, napríklad Mali, Nigeru, Líbye, Alžírska či Burkiny Faso. Tradičná tuarégska hudba využívala hlavne bubny a perkusie, jednostrunové husle a ľudské hlasy. V 80. rokoch 20. storočia však niektorí Tuarégovia, konkrétne členovia neskoršej skupiny Tinariwen, začali experimentovať s elektrickou gitarou a basgitarou a práve táto kombinácia, ktorú neskôr využili aj desiatky ich nasledovníkov, očarila nielen hudobných kritikov, ale aj bežných poslucháčov po celom svete. Tuarégskou muzikou sa dal poblázniť aj Dan Auerbach zo skupiny The Black Keys, ktorému Bombinov štýl tak učaroval, že sa rozhodol produkovať jeho nový album.
Za skutočného objaviteľa Bombinovej muziky pre svet možno považovať amerického filmára a dokumentaristu Rona Wymana, ktorý v roku 2009 začul niekde v meste Agadez kazetu s Bombinovou hudbou a potom sa rozhodol vyhľadať aj jej autora. Skončilo sa to tak, že skoro rok s ním cestoval po rôznych častiach Nigeru aj Burkiny Faso a Bombino sa stal jednou z hlavných postáv Wymanovho dokumentu Agadez, the Music and the Rebellion o Tuarégoch a ich kultúre. V roku 2011 vyšiel prvý Bombinov „mimoafrický“ album – volal sa Agadez a produkoval ho práve Wyman. Stal sa okamžite senzáciou a začal bodovať v rebríčkoch world music. A tak sa chýr o bombastickom gitaristovi z Nigeru dostal až ak Danovi Auerbachovi, ktorý sa rozhodol zariadiť preňho nahrávanie v štúdiách v slávnom americkom meste Nashville, prizval k Bombinovej kapele aj niekoľko amerických spoluhráčov a dokonca si s nimi aj sám zahral, napríklad na basgitaru v krátkej inštrumentálke Niamey Jam.
Nomad je album, ktorý už štvrtý mesiac boduje v prvej dvadsiatke rebríčka WMCE a jeho autora promotéri s radosťou označujú za novodobého afrického Jimiho Hendrixa – nevedno, či by s takouto charakteristikou súhlasil aj on sám. Bombinov štýl hry nie je až taký excentrický a výbušný ako Hendrixov, hoci pod zdanlivo jednoduchými popevkami, rytmami a strunobehmi sa skrýva veľmi bohatá vnútorná štruktúra. Iní zasa tvrdia, že v jeho hre počuť Marka Knopflera, či J. J. Calea. Album obsahuje okrem dnes už klasického elektrického saharského blues aj niekoľko poloakusticky ladených skladieb, či drobné aranžérske vylepšenia v podobe elektrického klavíra a ďalších „západných“ nástrojov. Tento posun o krôčik bližšie k mainstreamu sa však deje skutočne nenásilne a šarmantne a vôbec to nie je na škodu výslednému zvuku. Dôkazom môže byť napríklad skladba Imidiwan.
Ak ešte stále platí, že až druhý album napovie, či je začínajúci umelec skutočný talent, alebo len hračka v rukách manažérov šoubiznisu, tak sa zdá, že Bombino v tejto skúške obstál. Hoci prvý album Agadez mal autentický zvuk súčasnej hudby zo subsaharskej Afriky, Nomad pokračuje na nastúpenej ceste, a aj keď pribudli nové aranžérske finty, na sile to jeho hudbe vôbec neubralo, iba postrčilo bližšie k bežným poslucháčom. Veď kto by si s chuťou nevypočul taký košatý rokenrol, ako je skladba Aman, ktorá miestami znie, ako keby ju nahral Neil Young. Môžeme si položiť otázku, že či keď The Black Keys získali Grammy za vlaňajší album El Camino, či má šancu na takého ocenenie aj Bombino za Nomada, produkovaného Danom Auerbachom? Možno áno, no aj keby tú sošku nedostal, zaslúži si prinajmenšom poďakovanie za ďalšie vylepšenie obrazu tuarégskej kultúry v zahraničí.
