Čo majú spoločné Jono McCleery, Jamie Woon a Joe Newman z Alt-J? Iste, všetci traja sú chlapi, speváci, navyše dobrí a produkujúci osobitú muziku. No je tu ešte jedna súvislosť - ich hlasy znejú na debutovom albume pokračovateľov Portico Quartet, ktorí si aktuálne hovoria veľmi prozaicky - Portico. Kolekcia deviatich piesní na pomedzí ambientu, elektroniky a decentného popu vyjde na nezávislej značke Ninja Tune o dva týždne a máme radosť z toho, že sme dostali možnosť vám ju predstaviť v predstihu.
Portico Quartet sa rozpadli v zdanlivo bezchybnej kondícii pri treťom albume po odchode Kiera Vinea, pričom už predtým projekt opustil skôr folkovo orientovaný Nick Mulvey. Pohnúť sa z miesta nebolo úplne jednoduché.
Po koketérii s folkom, world music, indiepopom či džezom je na programe dňa odstrihnutie sa od vlastnej minulosti a úplne nový začiatok. Ten si kapela sľubuje od elektroniky, a hoci tento žáner býva veľmi často aj slaboduchou skratkou pre tých, ktorí nič nevedia, Portico znejú veľmi zrelo a inšpirujúco, a možno práve pre svoju žánrovo pestrofarebnú minulosť v rámce kvarteta.
Málokedy si tak dobre rozumejú melanchólia a eufória, hoci jedna bez druhej zriedka prežijú. Portico nahrali skvelý debut, no prísľub do budúcnosti je ešte dôležitejší. Je pochopiteľné, že muzikanti pocítili potrebu odstrihnúť sa od vecí, čo ich spájali s minulosťou v rámci medzičasom nefunkčného kvarteta. Ale je možné, že na ďalšom, pravdepodobne opäť najmä elektronickom albume, už vezmú na milosť aj to, čo im kedysi dávno vynieslo nomináciu na prestížnu Mercury Music Prize – džez. Na platni Living Fields nijako bytostne nechýba, možno však nabudúce prospeje.
