Argentínsky spevák, skladateľ a multiinštrumentalista Axel Krygier vydal svoj piaty sólový album a dodal mu nihilisticko-pozitivistický šmrnc ľahkovážne znejúcou muzikou kombinovanou s textami, ktoré miestami obsahujú poriadne ťažké témy. Celý album, údajne inšpirovaný pravekými skalnými maľbami vo francúzskej jaskyni Lascaux, sa tvári koncepčne a obsahuje viacero narážok na to, že jaskynný človek možno celkom nevyhynul, ale žije dodnes v každom z nás. Nie je to len ten divoch, ktorý trhá zubami polosurové mäso v stejku a dostáva sa do tranzu na diskotéke, ale aj človek, ktorý sa s obdivom díva na nočnú oblohu plnú hviezd a podstupuje z času na čas prečudesné rituály. Tajomnosť a zároveň hravosť albumu Hombre de piedra podporujú občasné zvuky takých nástrojov ako teremin, melotron a zvonkohra, pri zemi ho drží rokenrolovo-cumbiový základ, elektronika, perkusie, gitary, buzuki, či dychy.
Axel Krygier sa narodil v roku 1969 v Buenos Aires. Začínal v miestnych kapelách, kde sa stretol aj s iným budúcim slávnym rodákom – Kevinom Johansenom. Axel hral najprv na dychové nástroje, no postupne rozširoval svoj zoznam používaných inštrumentov. V roku 1999 vydal prvý sólový album Échale semilla!, ktorý sa stal podľa niektorých hudobných časopisov objavom roka. Po roku 2000 stále častejšie koncertoval v Európe, hlavne v Španielsku, Francúzsku a Anglicku. Nasledovali ďalšie tri sólové albumy (Secreto y Malibú, Zorzal, Pesebre) a množstvo muziky napísanej pre film, divadlo a tanec. Hoci Axel píše často scénickú hudbu, sám je prívrženec živej muziky, ktorú nahráva zásadne v reálnom čase a vraj s minimom postprodukcie. Dostatočne živo pôsobí napríklad aj tanečný kúsok z nového albumu, pieseň Lo tendré que adivinar, na ktorom hosťuje jeho kamarát, francúzsky experimentálny výtvarník a hudobník Juda Warsky.
Nový album Axela Krygiera mieša dokopy nielen rôzne etapy histórie ľudstva a rôzne hudobné nástroje, ale aj všakovaké hudobné štýly – nájdete tu prvky argentínskeho folklóru, cumbie, diska, džezu, funky, rokenrolu, šansónu, westernu, dubstepu a všeličoho iného. Ako o ňom napísal recenzent v časopise Songlines, hudba na Hombre de Piedra „skacká ako naspídovaná lama“. Nuž, tento druh poskakovania má podľa všetkého aj svoje temné stránky. Pesnička Esa Paz je napríklad o tom, aké ťažké je nájsť v dnešnej rýchlej dobe vnútorný pokoj. A iba sám autor najlepšie vie, či nasledujúce verše z pesničky Alcohol sú autobiografické, alebo nie: „na liečenie trvalých rán potrebujem alkohol, aby som vedel čeliť podvedomým strachom, potrebujem alkohol...“
K spomínaným temným a ťažkým témam na novom Krygierovom albume patrí aj hlavný motív piesne Mi piel de animal, ktorá je podľa podtitulu venovaná poslednému zo Selknamov. Selknamovia alebo Onovia boli kočovní obyvatelia Ohňovej zeme žijúci na juhu dnešného Čile a Argentíny. Ako posledných pôvodných Američanov ich objavili na konci 19. storočia dobrodruhovia, čo sem prišli hľadať zlato a farmári, ktorí chceli rozširovať pasienky pre svoje ovce. Výsledkom bolo neospravedlniteľné násilné vykynoženie Selknamov, týchto malebných novodobých ľudí doby kamennej. Dobyvatelia Ohňovej zeme vraj na nich občas poľovali ako na divú zver – aj preto za pár desaťročí ich počet klesol z tritisíc na päťsto. Posledná čistokrvná príslušníčka kmeňa zomrela v roku 1974. O tom je pieseň, v ktorej ako hosť účinkuje ďalší argentínsky umelec – spevák Daniel Melingo.
Niektoré Krygierove pesničky sú poriadnym žánrovým gulášom
a ich autor si na tom dokonca zakladá – sám ich označuje
bizarnými slovnými spojeniami ako „vúdú cumbia“, „peruánsky
surf“, „tropical klezmer“ a podobne... Napriek tomu však
jeho songy držia pokope a chutia určite lepšie ako povestná
torta psíčka s mačičkou. Ak má niekto s nimi problém,
tak len vyznavači absolútnej čistoty štýlu. Tí, čo majú radi
tvorivý a zároveň hravý prístup k hudbe, si budú
album Hombre de piedra radi púšťať každý deň vo svojej
jaskyni.
