Rumunská rómska skupina Taraf de Haidouks patrí ku klasikom žánru tzv. world music a tento rok oslavuje 25. výročie svojho vzniku. Muzikanti, ktorých pred štvrť storočím objavili belgickí hudobníci Stéphane Karo a Michel Winter v dedine Clejani asi 40 km južne od Bukurešti, si na narodeniny upiekli výbornú tortu v podobe nového štúdiového albumu a chystajú sa aj na celoeurópske turné. Z ich objaviteľov sa medzičasom stali producenti a hudobní promotéri, a zo samotných členov Taraf de Haidouks svetaskúsení muzikanti, no ich nový album s názvom Of Lovers, Gamblers and Parachute Skirts znie napriek dlhej existencii kapely sviežo a životaschopne.
Hoci obsadenie Taraf de Haidouks sa v priebehu uplynulých 25 rokov menilo a niektorí zo zakladateľov kapely (napríklad speváci Ion Manole, huslista Nicolae Neacsu a cimbalista Dumitru „Cacurica“ Baicu) už nežijú, značná časť pôvodných členov skupiny zostala. A ako to už býva v takýchto rómskych muzikantských rodinách, pokračovanie je zabezpečené aj prostredníctvom potomkov – na novom albume napríklad spievajú Gheorge Manole (syn Iona Manoleho), či Tsagoi (syn Nicolae Neacsua). Ten druhý spolu s Marinom Manolem a Vioricou spievajú aj novú, viac ako jedenásťminútovú verziu skladby známej zo začiatku ich kariéry, ktorá sa volá Dragoste de la Clejani, a jej záverečná časť sa dočkala aj videoklipu, ktorý režíroval poľský filmár Piotr Smoleński.
Hoci rómski hudobníci z dediny Clejani boli známi už dávnejšie (prvé nahrávky „lautarov“ z tejto obce zaznamenali etnomuzikológovia už medzi prvou a druhou svetovou vojnou), ich skutočná kariéra sa začala až po páde komunizmu. Dovtedy hrávali hlavne na svadbách, pohreboch, krstinách, dožinkách, možno na nejakých straníckych schôdzach a folklórnych festivaloch. Ich belgickí objavitelia boli však takí nadšení touto muzikou, že im zorganizovali prvé turné v Západnej Európe a k tomu aj nahratie albumu. Od roku 1991, keď vyšiel oficiálny debut Taraf de Haidouks na belgickom labeli Crammed Discs, vydali spolu šesť štúdiových albumov, jedno živé CD+DVD a jednu výberovku. Tohtoročná novinka je teda ich v poradí siedmym albumom, ktorý podobne ako tie predchádzajúce produkovali Stéphane Karo a Vincent Kenis.
Pesničky z nového albumu sú určené hlavne pre západoeurópske publikum, ktoré počuje na magické slová world music. Okrem toho však existujú aj také nahrávky „hajdukov“, ktoré vyšli v Rumunsku a sú skôr etnomuzikologického charakteru. Dôkazom toho, že v štýle Taraf de Haidouks sa tretávajú staré i nové tradície, môže byť aj ich najnovší album. Okrem tradičných rómskych, rumunských či moldavských melódií (napríklad skladby Mother, My Little Mama, Dance Suite A la Clejani, Moldavian Shepherd´s Dance) sa tu objavuje aj vplyv mestských kaviarenských orchestrov (Balalau From Bucharest) či dokonca v súčasnosti na Balkáne veľmi populárny štýl manele – v jeho duchu sa nesie inštrumentálka Manele Pomak s výrazným sólom klarinetistu Filipa Simeonova, pochádzajúceho z Bulharska.
Taraf de Haidouks je kapela, ktorá sa nielen dobre počúva a dobre sa na ňu tancuje, ale má aj svoje vizuálne kvality. Preto sa objavili viackrát vo filme – v roku 1993 to bol francúzsky celovečerný film Latcho Drom od režiséra Tonyho Gatlifa a v roku 2001 ste ich mohli vidieť vo filme Sally Potterovej Muž, ktorý plakal, kde s nimi hral aj ich veľký fanúšik Johnny Depp. Okrem toho ich hudba zaznela napríklad vo filme Terryho Gilliama Kliatba bratov Grimmovcov či vo filme Vlak života od rumunského režiséra Radu Mihaleanu. Napriek tomu, že členovia Taraf de Haidouks spolupracovali s ľuďmi ako Johnny Depp, Yehudi Menuhin, Pina Bausch, Kronos Quartet, či Yohji Yamamoto, sú to v podstate stále tí istí poctiví dedinskí muzikanti, ktorí majú radosť z poriadnej žúrky. Hoci istý britský denník o nich napísal, že sú „najlepšia cigánska kapela na svete“, myslím si, že podobné bulvárne zjednodušenia až tak veľmi neprežívajú – hlavne aby bolo komu, čo a za čo hrať. Je to predsa ich práca, ktorá ich nielen živí, ale ktorú majú navyše radi.
