Naživo som ho videl iba raz. Bolo to v
lete roku 2007 na rakúskom festivale Nova Rock, hneď za hranicami,
zopár minút cesty autom z Bratislavy. Nudil ma a neskutočne
iritoval, keď po takmer každej skladbe hádzal na zem mikrofón a
špeciálny zriadenec mu ho vždy znova staval na pódium.
Na začiatku deväťdesiatych rokov na slávnej šnúre Lollapalooza veľmi podobne vyvádzali aj Nine Inch Nails – vždy rozmlátili veľkú časť nástrojovky, aby ju potom v noci šikovní chlapci z technického sprievodného tímu dávali dokopy. A na ďalšom vystúpení sa to opakovalo. A potom opäť, na celej sérii koncertov. Očitý svedok Henry Rollins si z toho vo svojich knihách robí žarty. Smiešne deštrukčné sklony nahnevaných umelcov.
Marilyn Manson je po takmer ôsmich rokoch iným človekom. Ako keby sa upokojil, je melancholickejší, zadumanejší, alebo naozaj iba vysadil absint.
Kúsok s názvom Third Day Of
A Seven Day Binge ma úprimne, v dobrom slova zmysle, šokoval - znie
ako vypožičaný od Marka Lanegana z jeho najnovšej nahrávky
Phantom Radio.
Aranžérsky minimalizmus, silná vokálna linka,
melancholicky hrajúca gitara a to všetko jemne okorenené
elektronikou.
Ak Manson hovorí, že novinka The Pale Emperor je
veľmi bluesová, hovorí najmä o tejto skladbe.
Naozaj nie
sú na mieste vyhlásenia, že nový Manson je to najlepšie, čo
vyšlo od albumu The Antichrist Superstar. Žiadny návrat v
atmosfére hudby do deväťdesiatych rokov sa nekoná, doba sa
zmenila a slávny shock rocker už ani nemá veľmi čím šokovať.
Áno, stále môžete v článkoch o ňom čítať o masakre na strednej škole, o alkoholových či sexuálnych vylomeninách, ale to je asi aj tak všetko na čo sa zmôžu novinári, keď sa im nechce alebo nevedia písať o hudbe.
Aj tá najtvrdšia skladba na novom albume má veľmi ďaleko od kúskov ako The Fight Song alebo This Is The New Shit. O to zaujímavejšie však vyčnieva zo zdanlivo miernej, upokojujúcej atmosféry celej nahrávky. Hovorím o singlovej záležitosti Deep Six, ktorej sa v rebríčku komerčnej úspešnosti medzi ostatnými mansonovkami darilo najlepšie od čias coveru depešáckej hymny Personal Jesus v roku 2004.
Deviaty Mansonov album sa nesie v znamení spolupráce s
úplne novými ľuďmi. Bubeník Gil Sharone je známy z kabaretného
zoskupenia Stolen Babies – ak máte radi Dresden Dolls, určite
skúste aj Stolen Babies. Vrelo odporúčam.
Manson celý album spoluprodukoval s Tylerom Batesom, skladateľom filmovej a seriálovej hudby – The Pale Emperor je aj z tohto pohľadu hudobnou zrážkou typických mansonovských elementov so „cinematic“ vplyvmi z Batesovej dielne.
Veľmi nečakaná a príjemne svieža nádielka, ktorá robí z Mansonovej novinky jeden z najzaujímavejších albumov začiatku nového roka.
