V poradí tretí sólový album španielskej speváčky Amparo Sánchez pôsobí zrelo a vyvážene, aj vďaka pomoci priateľov zo skupiny Calexico.
Na najnovšom albume Amparo Sánchez sa podobne ako na jej prvej sólovke Tucson-Habana z roku 2010 podieľal ako producent Joey Burns zo skupiny Calexico. Zatiaľ čo predvlaňajší album Alma de cantaora bol zameraný skôr na ideové a duchovné princípy, ktorými sa Amparo momentálne riadi (nechýbali tam citácie chlapíka, ktorý sa preslávil ako Comandante Marcos, vodca novodobých zapatistov z Chiapasu, či úryvok z reči mexickej šamanky menom La Abuela Margarita), z nového albumu Espíritu del Sol cítiť hlavne radosť z hudby. Amparo tu postupne vystrieda rôzne žánre: bolero, rumbu, reggae, flamenco, son cubano, ale objavia sa tu aj inšpirácie z Argentíny, Mexika, či „Calexica“. To však vôbec neznamená, že by jeho autorka nejako poľavila zo svojho svetonázoru – názorným príkladom môže byť hneď prvá skladba albumu s názvom Plegaria, kde speváčka podobne ako jej mayská duchovná učiteľka Margarita ospevuje slnko, mesiac, vzduch a zem – prírodné sily, ktoré ju inšpirujú a nabíjajú energiou. Ako prvý singel z nového albumu však nakoniec odišiel do sveta potenciálny rádiohit s videoklipom, ktorý sa volá La Gitana.
Amparo Sánchez, rodáčka z Andalúzie, síce veľmi rada spieva o rôznych duchovných záležitostiach, no pritom zostáva obidvomi nohami pevne na matke Zemi. Niet sa čomu čudovať, veď jej životná dráha bola dostatočne kľukatá – o svojich skúsenostiach neplnoletej matky, ktorá zakúsila nezdravý vzťah plný násilia, napísala nedávno knihu spomienok La niňa y el lobo (Dievča a vlk). Po počiatočných úspechoch začínajúcej speváčky prišli roky utrpenia, o ktorom vedeli len jej najbližšie priateľky. Nakoniec sa jej podarilo nájsť dosť sily na ukončenie trápenia, opustila muža a presťahovala sa aj s dieťaťom do Madridu, kde začala novú hudobnú kariéru. O tom, že zlé časy sú zrejme definitívne preč, svedčí aj veselá a zľahka sebaironická pieseň Hermosa, v ktorej Amparo vyzýva ženy, aby boli sami sebou, nehanbili za svoju prirodzenú vnútornú i vonkajšiu krásu a bojovali o dôstojnosť v ktorejkoľvek fáze života. Kto videl Amparo naživo na javisku spievať túto pieseň, chápe, o čom je reč. Kto nie, nech si aspoň pohvizduje jej chytľavú melódiu!
Nový album Amparo Sánchez je akýmsi zhrnutím nielen jej sólovej dráhy, ale aj toho, čo zažila so svojou bývalou skupinou Amparanoia, s ktorou od roku 1997 do roku 2008 nahrala sedem úspešných albumov. Koniec koncov, v kvartete, ktoré Amparo sprevádza na jej sólových albumoch, sú aj dvaja bývalí členovia Amparanoie – kontrabasista Jordi Mestres a trúbkar José Alberto Varona, ktorých dopĺňajú gitarista Willy Fuego a bubeník Ricard Parera. Na albume Espíritu del Sol sa však objavujú aj viacerí hostia, napríklad Joey Burns a John Convertino zo skupiny Calexico, s ktorými sa Amparo Sánchez kamaráti od roku 2003 – vtedy s nimi nahrala prvú spoločnú pesničku a od tých čias jej pomohli s viacerými nahrávkami a ona na oplátku hosťovala na ich turné. Skladba Luces en el mar je vraj o majákoch, ktoré ukazujú lodiam cestu do prístavu – jedným z Ampariných majákov je v posledných rokoch aj jej skvele zohratá kapela.
Na novom albume Amparo Sánchez je dokopy dvanásť pesničiek, z toho deväť napísala sama alebo v spolupráci s členmi svojej skupiny, ostatné tri sú coververzie. Novú verziu pesničky El último trago venovala Amparo jednému zo svojich umeleckých vzorov, medzi ktoré patrili nielen Billy Holiday (Amparo začínala kedysi pod jej vplyvom ako džezová a bluesová speváčka), ale aj slávna mexická interpretka štýlu ranchero Chavela Vargas. V skutočnosti však tento hit napísal ešte v polovici 50. rokov 20. storočia istý José Alfredo Jímenez, hudobne nevzdelaný autor takmer tisícky pesničiek, z ktorých mnohé zľudoveli. Coververzia v podaní Amparo Sánchez je obohatená o zvuk tucsonských Mariachis Luz de Luna a má príchuť melancholickej spovede nešťastného pijana.
Medzi zaujímavých hostí na novom albume patria nielen členovia skupiny Calexico či arizonskí mariachis, ale napríklad aj argentínsky spevák štýlu cuarteto, ktorý sa volá Juan Carlos Jímenez Rufino, rodáci ho však poznajú pod prezývkou La Mona (opica). Amparo si tohto chlapíka, ktorý v Argentíne nahral za 40 rokov neuveriteľných 75 albumov, pozvala do pesničky založenej na príbehu lásky Španielky a Afričana žijúcich v Paríži, ktorá je zároveň poctou slávnemu filmu Posledné tango v Paríži. Argentínsky nádych skladbe Cuarteto en Paris dodáva aj ďalší hosť - klavirista a akordeonista Sergio Mendoza, ktorý má za sebou skúsenosti zo skupín Calexico, Devotchka či Mexican Institute of Sound.
Na albume Espíritu del Sol sa nachádza ešte jedna zaujímavá a nečakaná spolupráca. Amparo prevzala pesničku z debutového albumu mexickej skupiny Tapacamino Colectivo Musiqiero, ktorý využíva ľudovú hudbu okrem iného na to, aby priblížil poslucháčom temné i varujúce príbehy z minulosti i súčasnosti Mexika. Skladba Sin nombre je žalospevom ženy, ktorej „syn odišiel na sever, brat sa nevrátil a manžela jej zabili“ a odráža neutešenú situáciu mnohých latinskoamerických žien, ktorých najbližší odišli ďaleko za prácou a za vidinou lepšieho života a prišli pritom o život.
Od čias, keď Amparo Sánchez na seba po prvýkrát upozornila ako hlavná hybná sila skupiny Amparonoia, ubehlo už veľa času. Vtedy Amparanoia hrala čosi podobné ako francúzska kapela Mano Negra, ktorá krátko predtým skončila svoju existenciu. Amparo Sánchez a Manuel Chao sa zhodou okolností v tom čase v Madride spriatelili a zdá sa, že Manu mal na ňu dobrý vplyv, minimálne v hudobnej oblasti. Toto obdobie pripomína aj pesnička z nového albumu, ktorú Amparo zaradila ako posledný kus. Je to coververzia skladby Long Long Nite od Mano Negra, ktorú s ňou spieva Joey Burns zo skupiny Calexico, ďalší z dobrých chlapcov v jej živote. Takže napriek príkoriam, ktoré Amparo spôsobili niektorí muži, sa zdá, že sa jej podarilo nájsť umeleckú aj životnú rovnováhu a rozžiariť v sebe „ducha slnka“.
Foto: ©Xavier Torres-Bacchetta
