Leto postúpilo do svojej poslednej tretiny, a tak sa pomaly končí obdobie, keď sa mnohí poslucháči hudby viac sústreďujú na festivaly ako na nové albumy. Napriek tomu aj v uplynulom týždni vychádzali novinky – 16. august si ako dátum vydania zvolili napríklad nórski Pom Poko so svojou treťou štúdiovkou, Američania Foster The People, ktorí na svojom štvrtom počine opäť potešili fanúšikov hlavne energickými, chytľavými skladbami, či hviezda sociálnych sietí z tohto roka Tinashe, ktorá vytušila správny čas a svoj hit Nasty vydala na celom novom, hoci len 8-pesničkovom albume. Aj ten sa dobre počúval, kombinuje moderný zvuk s postupmi, ktoré nie sú úplne prvoplánové ani otravné, a tak má album viacero silných momentov. No mne najbližšia, počúvaním najpríjemnejšia pripadala novinka od Britky Rosie Lowe, ktorá sa v tvorbe vracia k väčšej slobode, uvoľneniu a experimentovaniu.
Z Rosie Lowe sme sa prvýkrát tešili koncom roka 2013, keď vypustila skladbu Right Thing, čo sa okamžite dostala aj do výberu mojich najobľúbenejších soulovo ladených skladieb toho roka. Onedlho bolo rovnako príjemné aj Right Thing EP (2014), a tak na seba kontrakt s veľkým vydavateľstvom nedal dlho čakať. Krásny hlas, čistý a presný spevácky prejav, schopnosť pracovať s napätím, ale aj pesničkárstvo, ktoré ide až pod kožu, nemohli zostať dlho nepovšimnuté a snaha preraziť v mainstreame sa premietla do dvoch slušných dlhohrajok – debutu Control (2016) a druhého albumu YU (2019). Pred štyrmi rokmi však Rosie Lowe pocítila túžbu po slobode, a tak sa rozhodla opäť stať nezávislou od veľkého vydavateľstva. Krátke počiny Now, You Know (2021) a Son (2021), čo bol jej kolaboratívny projekt s klaviristom Duvalom Timothym, už obsahovali omnoho viac odvahy, hudobnej rozmanitosti a tiež „špinavší“ spev. A pokiaľ ide o najnovší album Lover, Other, dá sa povedať, že Rosie Lowe kombinuje obidva svoje doterajšie prístupy v hudbe – rokmi overené pesničkárstvo aj kreativitu na hranici špinavého zvuku.
Ako sa vyjadrila sama Rosie Lowe, chcela, aby tento album znel ako koláž. A aby sa v tejto koláži ukázali jej slabosti pre zborový spev, sampling, živo hranú hudbu aj komplikovanejšie aranžovanú elektroniku. Všetko to chcela zakomponovať do albumu, aby si mohla užiť všetky postupy v tvorbe, ktoré ju najviac bavia. A zrejme sa inšpirovala aj skúsenosťou z roku 2021, keď svoj spoločný projekt s Duvalom Timothym nahrávali na viacerých miestach. Aj v tomto prípade sa Rosie Lowe rozhodla cestovať, aby si mohla nielen oddýchnuť, ale aj zažívať dostatočnú dávku spontánnosti a skutočného života. Navštívila Florenciu, Berlín, Barcelonu aj úplne malú španielsku dedinku a všade si so sebou brala aj miništúdio v kufri, cez ktoré nahrávala svoj spev, a tak sa na albume stretávame aj s nie úplne najčistejším zvukom – prítomné je aj praskanie. Ale ako Rosie Lowe hrdo hlási, prvýkrát vo svojej kariére odolala nutkaniu k perfekcionizmu. Pre magazín Clash porozprávala, že nechcela spadnúť do nekonečného kolobehu editovania a prerábania, pretože v minulosti tvorila práve s takouto precíznosťou a dospela k názoru, že nevedie nevyhnutne k väčšej tvorivej slobode.
Keď si porovnáme jej predchádzajúce dva albumy s najnovším počinom, nejde si nevšimnúť, že hlas ustúpil do pozadia a stal sa rovnocenným hudobným nástrojom ako všetky ostatné. Už to nie je spievanie v štýle Jamesa Blakea, ku ktorému ju predtým radi prirovnávali, už sa nesnaží tak veľmi ohromiť. Všetko vrátane spevu znie menej plánovane. Ako prezradila pre Clash, veľmi jej v tom pomohlo nahrávanie na pásku v sampleri, vďaka čomu nemohla svoj spev toľko editovať. Jej hlas je vo výsledku ľahký, zrelaxovaný, podporený len zadnými vokálmi. Rozhodne odporúčam fanúšikom minimalistického spevu, v rámci ktorého Rosie aj na rýchlejších skladbách dokazuje, že na to, aby sa dosiahla určitá energickosť, netreba vôbec kričať. Tak ako na predchádzajúcich počinoch, aj tu Rosie rada používa falzet a spieva ním o svojom vnútornom prežívaní, prekonávaní prekážok, čerpaní síl zvnútra, nachádzaní samej seba, autenticite, sebavedomí, ženskosti či starnutí – a hoci to všetko znie ako zamerané do seba, hneď prvý je jej precítený 38-sekundový hold kamarátovi, ktorý si vzal život počas pandémie covidu. Nakoniec, v rozšírenejšej verzii tento tribute album aj uzatvára.
Pri čítaní zahraničných recenzií bolo zaujímavé, ako sa kritici rozchádzali v názore o jednoliatosti tohto albumu. Kým niekto mal pocit, akoby počúval rádiové vysielanie zostavené z rôznych, navzájom nesúvisiacich pesničiek, iný (a ja sa tiež pridávam k tomuto pocitu) sa tešil, že Rosie Lowe sa inšpiruje žánrami len do takej miery, aby to všetko zapadalo do jedného celku. Sama Rosie v rozhovore pre magazín Clash potvrdila, že aj keď chcela predovšetkým skúsiť nové veci, experimentovať s produkciou, spolupracovať s novými hudobníkmi, chcela to urobiť len tam, kde to tak cítila. Najviac jej s tým pomáhal saxofonista a klávesista Harvy Grant, ale aj ďalší, ktorí jej asistovali napríklad so samplingom. Jeden výrazný, v deviatej skladbe In The Morning, pochádza z tvorby japonského skladateľa Makota Matsushitu, od ktorého si Rosie Lowe poctivo vypýtala súhlas s použitím jeho hudby. Či už sa prikláňame k jednému, alebo druhému názoru o súdržnosti albumu, recenzenti sa zhodujú, že najnovšie dielo Rosie Lowe znie najslobodnejšie a najkreatívnejšie zo všetkých jej štúdiových albumov. Sama hudobníčka opisuje tento album ako „večerný“, ktorý vás síce dokáže dostať aj do smutnejších nálad, no verí, že popritom poskytne aj zvukové objatie.
