Výber Albumu týždňa bol tentoraz pomerne náročný – zabojovali oň Johnny Marr, Caribou a Flying Lotus a tretiemu menovanému sa napokon budeme venovať ani nie preto, že by bol výrazne lepší, ako skôr preto lebo je najodvážnejší a chuť experimentovať ho neprešla ani po štyroch albumoch vydaných v rozpätí šiestich rokov.
Flying Lotus je Steven Ellison, 30ročný producent z Los Angels, ďalší zo série zaujímavých paradoxov anglo-amerických kultúrnych reálií: hoci nohami ukotvený v americkom jazze, hip-hope, fusion a improvisingu, populárnym nad rámec undergroundového LA a blízkeho okolia sa stal až po blahorečení vplyvnými DJmi britského BBC, Gillesa Petersona, Benjiho B a predovšetkým DJky Mary Anne Hobbs. Tá Flying Lotusa označila dokonca za elektronického Jimiho Hendrixa. Vypočujme si ho preto v jednom z inštrumentálnych čísiel, v ktorom nie je núdza ani o gitaru.
Album mal vraj pôvodne vyzerať trochu ináč. Áno, vyzerať, nie znieť. Pôvodný koncept bol spoločný dvojalbum Flying Lotusa a Stevena Brunnera alias Thundercata – fenomenálneho jazzového basgitaristu, ktorého svojho času zavial osud dokonca do kapely Suicidal Tendencies. Projekt malo tvoriť 30 minútových jazzových breakov, postupne rozvíjaných, v ktorých si dali za cieľ rozkolísať americkú jazzovú tradíciu ako Superman obrovskú koľajnicu visiacu na žeriave. „Bol to vlastne len vtip, a názov tiež. You´re Death!, niečo ako – máme vás, ste mŕtvi – medzi superhrdinami.“, hovorí o novinke Flying Lotus. No čím častejšie spolu muzicírovali naživo, tým viac sa mu koncept pozdával. Nehovoriac o tom, že do jeho života skutočne zasiahla smrť – okrem rodinného kruhu si vzala aj skvelého saxofonistu Austina Peraltu, s ktorým ako Lotus tak aj Thundercat v minulosti často spolupracovali a trávili veľa času aj mimo štúdia.
V súvislosti s albumom sa často hovorí najmä o účasti Herbieho Hancocka. Je pravda, že Flying Lotus šiel do štúdia s malou dušičkou, keďže nevedel odhadnúť ako sa tento veľký klavírista bude v prostredí jeho niekedy bizarnej hudby cítiť. Odhadol ho však dobre: Hancock bol často nositeľom veľmi progresívnych nálad – či už v jazze, elektronike, u Milesa Davisa alebo sólovo a s prispením formou dvoch kratších tém nemal teda žiadny problém. Treba však uviesť aj ďalšie mená, bez ktorých by množstvo Lotusových nápadov ostalo len uňho v laptope: bubeník Deantoni Parks z Mars Volta, flautista a aranžér Miguel Atwood Ferguson, Brandon Small, Snoop Dogg, Kendrick Lamar, Kimbra či Lotusova ex.priateľka, speváčka Niki Randa.
Smrť je naozaj najsilnejším motívom albumu a podľa Flying Lotusa aj silnou motiváciou vyjadriť sa a zároveň poslednou inštanciou nad činmi. Nahrávať album s neustálym vedomím vlastnej smrteľnosti je evidentne prínosné, aj keď v prípade Flying Lotusa je to skôr ranami osudu než skvelým konceptom. Mimochodom, v rodine Lotusovcov sa na pohreboch hráva Going Home Alica Coltrana, skladba vychádzajúca z Dvořákovej Novosvetskej symfónie.
