Za nami je jeden z najsilnejších tohoročných piatkov s relevantnými a takmer rovnocennými novinkami od Mobyho, Caroline Shaw, kapely Cola, Mikea Paradinasa alias Mjuziq aj ostrých rapperov Kneecap. Album, ktorý však predsa len nad novú tvorbu všetkých menovaných vytŕča je v poradí osemnásta platňa neúnavného Johna Calea.
Album vyšiel len necelých osemnásť mesiacov po tom predošlom - Mercy a znie odlišne. Kým Mercy bol vyložene ponurý, veľmi instrospektívny aj politický, Poptical Illusion znie už aj optimisticky a farebne, miestami i trochu sarkasticky a je osobnejší. Je plný elektronických aranžmánov a prepracovaných vokálov, hodina a štyri minúty s ním ubehnú ani neviete ako.
V kontexte jeho bohatej a kvalitnej sólovej tvorby, posôbenia vo Velvet Underground aj produkcie s hudobníkmi, s ktorými spolupracoval, novinka suverénne obstojí. Môže nám trochu pripomenúť majstrove staršie albumy, najmä vynikajúci Music for a New Society z roku 1982 a tiež Paris 1919, ale znie sviežo a výrazne súčasne.
Narozdiel od predošlého albumu, plného oveľa mladších hostí, bol tentoraz John Cale v štúdiu prevažne sám a je až udivujúce ako dobre zachytil zvukový zeitgeist a ako málo, prakticky vôbec, znie Poptical Illusion staromilsky. Pre porovnanie s novinkou Johna Granta, ktorá zhodou okolností vyšla tiež minulý piatok, si dovolím tvrdiť, že veterán Cale pôsobí mladším dojmom.
Prečo počúvať v roku 2024 už osemnásty album 82ročného hudobníka? Lakonická až banálna odpoveď znie: lebo je to John Cale. Ten John Cale. Počúvať ho teda treba za zásluhy? Vôbec nie. Počúvať ho treba preto, lebo je stále relevantný, a vďaka svojej originalite je vo svete čoraz viac prefabrikovanej popmusic hádam relevantnejší než kedykoľvek predtým.