Máme za sebou ďalší silný piatok: okrem iných vyšli aj nové albumy Andrewa Birda, La Luz, Girl and Girl, Diiv, Carlosa Nina, po dlhých rokoch konečne záznam z koncertu Briana Ena, Holgera Czukaya a Petra Schwalma, a zrejme nebude veľkým prekvapením ak najlepšiu koilekciu novej hudby už opäť pripravil veterán Paul Weller.
V poradí už sedemnásty album britského rodinného striebra menom Paul Weller mal byť skôr akýmsi introspektívnym pohľadom, zamyslením, relaxom. „Je to album, ktorý som nahral hlavne sám pre seba s pomocou mojich skvelých priateľov a hudobníkov, ktorých mám rád,“ veľmi stručne definuje svoju albumovú novinku Weller. Z uvedeného by sa mohlo zdať, že to nebude album s veľmi hitovým potenciálom, lenže on to tam v tých pesničkách ten Weller má už aj keby nechcel, a je úplne jedno, či má práve obdobie svižných alebo kontemplatívnych hudieb.
Tú 66 v názve albumu nie je nijako náročné dešifrovať: síce by to mohol byť aj velebený rok 1966, kedy uzrel svetlo sveta album Revolver od The Beatles, ale v skutočnosti ide o narodeniny maestra Wellera, ktoré mal deň po vydaní albumu 66, čiže predvčerom. Všetko dobré.
Pre mladších z vás, ktorým Wellerove meno buď veľa nehovorí, alebo tak celkom nechápete, prečo má v Británii silnejšiu pozíciu ako Thom Yorke a Damon Albarn dohromady, a stojí v prvej línii dlhodobo najvplyvnejších tvorcov spolu s McCartneym či Eltonom, Weller začínal v 70. rokoch minulého storočia ako pankáč v triu The Jam, v 80. pokračoval v tandeme The Style Council a produkoval tzv. blue eyed soul, a okamžite jasný rukopis mal aj nasledujúce roky a desaťročia ako sólista.
Na novinke chcel Paul Weller vzdať hold menám a žánrom, ktoré má vlastne celý život najradšej: folku, soulu, funku a popu. Pomohli mu Noel Gallagher, Bobby Gillespie z Primal Scream, Richard Hawley z Pulp, Dr. Robert z The Blow Monkeys, Suggs z Madness ale aj Christophe Vaillant z Le Superhomard, brooklynské trio Say She She a Hannah Peel ako aranžérka orchestrálnych sekcií.
