Koniec dovoleniek a prázdnin v hudobnom a vydavateľskom svete znamená výkon na plné obrátky. Aj minulý piatok bol jedným z najhustejších dní novej hudby, relevantnej pre Rádio_FM. Poďme na to: vyšiel Lusine a jeho deviaty, veľmi melodický album Long Light; svojou v poradí siedmou dlhohrajúcou platňou End sa hlásia Explosions In The Sky; milovníkov vkusného popu isto poteší novinka Sorry I Haven't Called Laetitie Tamko alias Vagabon; skvelý je aj indie-folk zasahujúci až na teritórium art-rocku v podaní Woods; silné retro alternatívnych 80- rokov ponúkajú na Strange Disciple Nation of Language; svoj hudobne zrejme najlepší počin má od piatku v podobe The Land Is Inhospitable And So Are We Mitski; milovníci džezu a ambientnej hudby majú isto radosť z novinky (I'm Just) Chillin', on Fire Carlosa Niña a hviezdnych hostí, no napriek ťažkostiam pri rozhodovaní niekto vyhrať musel, a voľba padla na nový album one-man-bandu GUM.
Jay Watson alias GUM sólovo debutoval pred deviatimi rokmi, odvtedy vydal ešte ďalších päť albumov, pričom sa zvyšuje jednak ich kvalita ale i časové rozostupy. Oud Out In The World ubehli už takmer štyri roky. V čom je GUM iný? Je dospelejší, hudobne zrelší? Opakuje sa alebo prináša stále nové a svieže nápady? To druhé a vďaka tomu je pre pozorné a zvedavé, hudobne už trochu skúsenejšie ucho radosť Saturniu počúvať.
Na hudbe GUM je zaujímavé a najmä atraktívne ako rada sa vo vnútri jednej piesne vyvíja. Aj preto možno nie je celkom správne označovať tvorbu GUM za indie alebo elektroniku. Priliehavejší by bol šuflík artrock, napríklad aj preto, že už nemáme koniec 70. rokov, kedy bolo vhodné proti nemu v rámci nezávislého a punkového sveta bojovať. Dnes je zjednodušovania hudby naopak až až a muzikanstvo, schopnosť vynaliezavo aranžovať, zmeniť tempo i náladu v rámci piesne hoci aj trikrát absolútne vítané, pretože vzácne, menšinové.
Nový album GUM je vlastne pravým opakom najvýraznejších súčasných trendov, ktorými sú najmä krátenie minutáže a celková banalizácia formy i obsahu. GUM má naopak kopu času, neusekáva intrá lebo poslucháč je nedočkavý a hudba ho nebaví zďaleka tak ako tiktok. GUM pre tento typ poslucháčov netvorí. Skôr loví vo vodách s veľkými rybami - sem tam pripoemnie Stevena Wilsona, občas dokonca starších Genesis.
Jay Watson je z tých muzikantov, ktorí majú z nejakého dôvodu nápadov na rozdávanie. Realizuje sa okrem GUM aj v Pond a Tame Impala. Piesne nepočuje len ako tóny, beaty či harmónie, ale ako komplexný obraz, akúsi modernú olejomaľbu, na ktorej zúročil talent, trpezlivosť a veľký hudobný rozhľad. Watson alias GUM je až drzo rozhadzovačný pokiaľ ide o veľkolepé aranžmány, bez toho aby bol trápne snaživý či prvoplánovo ohurujúci.
Saturnia je skrátka album s množstvom hudby.
