Posledný prázdninový Album týždňa nás zavedie úplne inam než tie predošlé - zemepisne a aj hudobne. Zoznámime sa s novinkou Bucka Meeka, známeho z účinkovania v Big Thief, ale dlhé roky aj pomerne úspešného sólistu. Slovko pomerne som použil nie s úmyslom význam Buckovej hudby znižovať, skôr poukázať na to, že sa hudobne pohybuje v nám tu na Slovensku ešte stále málo prebádaných vodách. Album týždňa teda budeme mať veľmi niche, a pritom môže na prvé počutie pôsobiť až úsmevne jednoduchý.
Narodil sa ako Alexander Buckley Meek v roku 1987 v texaskom Wimberley a tým je vlastne k jeho hudobným koreňom povedané prakticky všetko. Hraním folku a blues po miestných lokáloch a hudobných kluboch strávil celú mladosť, no paradoxne svojich celoživotných hudobných kolegov si našiel až počas štúdia na Berkley College of Music. Ďalšou zvláštnosťou je, že kamoši síce hudbu študovali, no kapelu neriešili, tá prišla na pretras až po ukončení štúdia a nie v Berkley ani v Texase, ale v New Yorku, kde sa Meek živil pouličným hraním a kde stretol svoju budúcu hudobnú i životnú partnerku Adrianne Lenker.
Poslucháčovi, ktorý buď nežije v Texase, alebo za sebou nemá aspoň akú-takú predprípravu vo forme tzv. alternatívneho country, môže pripadať miestami hudba Bucka Meeka až úsmevne staromilská. Náladou vám ale celkom určite vhodne zapasauje do mozaiky, ak máte radi napríklad seriály Fargo či Twin Peaks, alebo film No Country for Old Men.
Je veľmi dobre, že Meek sa v štúdiu rozhodol pracovať s organickou kapelou, ktorá prináša nie len nápady, ale aj veľmi zaujímavý sound. Občas zvukovú stenu, sem tam sa ozve modulárny syntetizér, dominujú však prirodzene gitary a typický texaský vokálny prejav. Dobré je aj to, že okrem interpretácie sa Meek delí a o autorstvo - s piatimi z jedenástich kúskov mu pomohla kamoška z detstva Jolie Holland a produkciu mal pod palcom Mat Davidson, ktorého credits nájdete aj pod nahrávkami The Low Anthem, Westerman či Big Thief.
Americana, neo-folk, alternative country, indie folk sú v našich zemepisných širkach považované za rýdzo hipsterskú záležitosť, kým v Severnej Amerike tvoria čosi ako národné hudobné dedičstvo, občas vysmievané, občas precenené, a niekedy neprávom prehliadané. Asi ako náš foklór. Najmä ide ale o žánre plné naozaj rôznorodej hudby a o diela muzikálne, úprimné, občas až úsmevne naivné či chlapácky temné. O tom, či folk resp. Americana skôr ľudí za Veľkou mlákou spájajú alebo rozdeľujú, sa teraz pomerne dosť hovorí nie len v hudobných či mediálnych ale i politických kruhoch. Nie je to až tak nový jav - spomeňme si napr. na partiu tzv. Outlaws, hudobníkov, ktorí uprednostňovali progres pred zatuchnutosťou, na čele so sympťákom Williem Nelsonom. Toho chceli v texaských krčmách miestni rednecks čiže sedláci biť len preto, lebo nehral country podľa ich neoriginálnych predstáv.
