Albumom týždňa na prelome prvých dvoch letných mesiacov je novinka od medzinárodnej skupiny Bokanté. Hlavnými tvárami kapely sú multiinštrumentalista, skladateľ a aranžér Michael League (ktorý je aj lídrom skupiny Snarky Puppy) a speváčka a textárka Malika Tirolien. Projekt Bokanté mal rýchly štart – prvé dva albumy Strange Circles a What Heat vydali v rokoch 2017 a 2018. Neskorší vývoj kapely však pribrzdila pandémia COVID-19. Tohto roku sa Bokanté vracia v plnej sile s novým štúdiovým albumom nazvaným History. Vznikol v Michaelovom domácom štúdiu neďaleko Barcelony a stretávajú sa na ňom hudobné vplyvy zo západnej aj severnej Afriky s karibskými motívmi, ale aj s blues, pričom textová časť sa vyrovnáva s temnými stránkami afroamerickej histórie.
V skupine Bokanté spoluexistujú mnohé hudobné svety, a to aj vďaka jednotlivým členom kapely. Michael League je rodák z Kalifornie, zatiaľ čo Malika Tirolien, ktorá momentálne žije v Montreale, vyrastala na karibskom ostrove Guadaloupe. Členom kapely je aj Roosevelt Collier, skvelý gitarista z Floridy, ktorého špecialitou je hra na lap steel guitar. Ďalšími gitaristami sú Bob Lanzetti a Chris McQueen, členovia Snarky Puppy, kde hrá aj perkusionista Keita Ogawa, rodák z Nagasaki. Toho v Bokanté dopĺňajú ďalší traja bubeníci a perkusionisti – Jamey Haddad, André Ferrari zo Švédska a Weedie Braimah, ktorý pochádza z Ghany. Množstvo perkusií a strunových nástrojov dodáva albumu husté zvukové pradivo. Môžete sa o tom presvedčiť napríklad v skladbe Pa Domi, ktorej dominuje zvuk dvojstrunovej gnawovskej basy guembri.
Michael League okrem basgitary ovláda aj množstvo etnických príbuzných tohto nástroja – od už spomínaného guembri až po malijské ngoni, ba hrá dokonca aj na turecké rámové bubny. Na všetky tieto nástroje sa učil hrať priamo od miestnych hudobníkov z Istanbulu a severnej Afriky, ale tiež intenzívnym počúvaním nahrávok takých majstrov ako Ali Farka Touré či Bassekou Kouyaté. Všetky spomínané nástroje pri nahrávaní albumu aj hojne využíval. Platí to aj pre titulnú skladbu History, ktorá je zároveň jedinou piesňou spievanou po anglicky a na jej texte sa podieľal i samotný kapelník.
Väčšina textov kapely, ktoré píše Malika Tirolien, je v guadaloupskej kreolčine, iba výnimočne používa francúzštinu alebo angličtinu. Aj samotný názov skupiny je požičaný z jej rodného jazyka – bokanté znamená „výmena“. Ťažko nájsť vhodnejší názov pre skupinu, ktorá si medzi sebou vymieňa toľko rôznych štýlov a hudobných vplyvov mnohých kultúr. Hlavnou témou albumu History je hľadanie identity, dekolonizácia a alternatívne histórie tých spoločenských a etnických vrstiev americkej spoločnosti, ktoré oficiálna história dlhodobo ignorovala alebo marginalizovala. Jednu z takýchto alternatívnych histórií ponúka aj skladba Flé a Memwá, čo znamená Kvet pamäti.
V posledných rokoch sa Michael League okrem vlastných projektov pustil úspešne aj do produkovania – okrem domovskej kapely Snarky Puppy produkoval aj sólový album Davida Crosbyho, či viacero albumov, ktoré bodovali v rebríčkoch world music. Medzi nimi bol napríklad album Palabras Urgentes od peruánskej speváčky Susany Baca, Aurora od portugalskej speváčky Gisely Joao či turecko-sýrsko-kurdská kapela Danuk a jej album Morik, na ktorom si Michael aj zahral. Svoje producentské skúsenosti využil tiež pri budovaní zvukovej identity tretieho albumu Bokanté. Namiesto symfonického orchestra z predošlej nahrávky What Heat zahusťujú zvuk početné strunové a perkusijné nástroje, ako je to aj v skladbe nazvanej Illimé.
Aj History patrí k tým albumom, na ktorých sa podpísala pandémia. Jeho texty vznikli v čase lockdownu v Montreale, ale nahrával sa až po skončení všetkých opatrení vo vidieckom štúdiu Michaela Leaguea neďaleko Barcelony. Ukázalo sa, že dlhá prestávka kapele pomohla, a keď sa konečne osobne stretli, odrazu všetci len tak sršali nápadmi a mali priam detskú radosť zo spoločného muzicírovania, ktorá je počuteľná aj na samotnej nahrávke. Album History je zo všetkých doterajších albumov Bokanté určite najhravejší, najkomunikatívnejší a najpriamočiarejší. Je krásnym príkladom toho, že medzinárodná a medzižánrová spolupráca, ktorá sa kedysi označovala slovami world music a teraz skôr global music, ešte stále dokáže prinášať nové podnety. V tomto prípade nezáleží až tak veľmi na nálepke, ako na ľuďoch. Ukazuje sa, že Michael League a jeho kapela fungujú ako jeden organizmus, do ktorého každý z nich vkladá kúsok zo seba, no zároveň sa nevzdáva svojej kultúrnej identity. Ak by ste ich toto leto videli niekde na plagátoch, nenechajte si ich koncert ujsť – naživo je to ešte väčšia radosť ako z albumu, hoci nahrávka je horúcim kandidátom na všetky možné koncoročné hudobné ceny.
