Domenico Lancellotti je brazílsky hudobník, skladateľ a spevák, ktorý pochádza z muzikantskej rodiny a po strávených v rôznych kapelách sa vydal aj na sólovú dráhu. Jeho najnovší album Sramba, ktorý vyšiel ako digitál a vinyl na konci apríla v londýnskom vydavateľstve Mais Um, spája tie najlepšie brazílske pesničkárske tradície s „retro-futuro“ zvukom nielen perkusií, ale aj rôznych elektrických a elektronických nástrojov. Album vznikol v lisabonskom štúdiu Jaskyňa a Domenicovým hlavným spoluhráčom, občas aj spoluautorom, ale hlavne producentom albumu je Ricardo Dias Gomes, ďalší rodák a rovesník z Rio de Janeiro. Obidvoch spája množstvo spoločných priateľov aj hudobných projektov z minulosti.
Domenico je synom hudobníka, skladateľa a speváka Ivora Lancellottiho, ktorého piesne v 70. a 80 rokoch 20. storočia spievali mnohé brazílske dobové hviezdy (napríklad Clara Nunes, Nana Caymni, Nelson Goncalves a iní). Aj Ivor nahral zopár sólových albumov, naposledy v roku 2015. Domenico si spomína, že keď bol dieťa, veľakrát videl svojho otca pracovať za klavírom, a keď sa v dome konala nejaká oslava, dospelí mu najčastejšie dali do ruky malú tamburínu, aby sa pridal k ich muzicírovaniu. A tak sa z neho stal najprv bubeník a perkusionista, neskôr skladateľ, ktorý si postupne k tomu pridal aj nejaké strunové nástroje. Jeho brat Álvaro Lacellotti sa tiež venuje muzike, na albume Sramba sa dokonca nachádza ich spoločná skladba s názvom Quem Samba.
Keďže Domenico aj Ricardo pôsobia na brazílskej scéne viac ako 20 rokov, majú za sebou veľa skúseností a spoluprác. Keď človek vyrastá v muzikantskej rodine, zrejme nemá núdzu o kamarátov, ktorí sa tiež venujú hudbe. Vďaka tomu môžu vzniknúť nečakané umelecké spojenia. A tak zatiaľ čo Ricardo Dias Gomes hrával so samotným Caetanom Velosom, Domenico svojho času pôsobil v triu, ktorého súčasťou bol pre zmenu Moreno Veloso, Caetanov syn. Ricardo má za sebou spoluprácu s ďalšou výraznou postavou súčasnej brazílskej hudobnej scény – gitaristom a spevákom Lucasom Santtanom. Nejaký čas obidvaja, teda Domenico aj Ricardo, pracovali aj na úspešnom projekte Orquestra Imperial, ktorý spájal brazílskych hudobníkov viacerých generácií. Na albume Sramba okrem dvoch hlavných protagonistov počuť aj zopár hostí. Sú nimi klávesáci Maycon Ananias a Zé Ruivo, violočelista Hugo Fernandes, dychári Everson Morais a Aquiles Morais (trúbka, trombón a tuba) a v niektorých skladbách pomáhajú speváčky Márcia Santos a Tori.
Sramba je album s nevšedným zvukom, za ktorým stojí pozoruhodná metóda tvorby. Podľa toho, ako to popisuje Domenico, na začiatku boli rôzne elektronické rytmy a experimenty so zvukmi starých synťákov či so zapájaním elektrických okruhov (tzv. circuit bending). Ukázalo sa, že mnohé z týchto zvukov majú veľmi blízko k tým, ktoré sa používajú v klasickej sambe v podobe perkusijných nástrojov ako ganza, repinique alebo surdo, miestami dokonca počuť aj niečo ako falošné berimbau. Domenico tvrdí, že tieto elektronicky vygenerované zvuky ich prirodzene priviedli k pesničkám v sambovom rytme. Túto metódu krásne ilustruje sladba Ere, ktorá je na albume zaradená ako prvá. Posadnutosť čudnými elektronickými zvukmi počuť výrazne aj v kompozícii Aterrizar, kde vraj okrem Domenica a Ricarda hrá aj robot R2D2. No a pri počúvaní skladby Nadá será de outra manera, ku ktorej ich inšpiroval Tom Zé, môžete mať dojem, že počujete sláčikový orchester, no v skutočnosti sú to staré sovietske synťáky.
Na albume Sramba sa okrem otextovaných pesničiek nachádzajú aj tri inštrumentálky (Tá Brabo, Mole a Um abraco no Faust). Na nich hádam najviac poznať, ako si to Domenico a Ricardo pri vymýšľaní zvukov a motívov v štúdiu užívali. Hravý prístup v kombinácii s ľahkým experimentovaním je zjavný v inštrumentálke Faustovo objatie, ktorej názov však neodkazuje na Goetheho literárnu postavu, ale na nemeckú krautrockovú skupinu rovnakého mena. V tejto skladbe okrem elektronických nástrojov počuť aj reálne domorodé perkusie, napríklad caxixi či „nosovú flautu“.
Sramba je album, za ktorým stoja interpreti zo strednej generácie brazílskych hudobníkov a vo svojej tvorbe spájajú klasické sambové tradície s experimentálnou elektronickou scénou, pričom výsledný zvuk znie úplne prirodzene. Z džungle analógových a elektronických zvukov sa sem-tam vynoria aj nejaké struny a dychy, ale veľmi dôležité sú tiež ľudské hlasy, ktoré dotvárajú celkovú pozitívnu náladu. Dúfajme, že vás táto nahrávka pozitívne naladí minimálne na celú jar!
