Yaeji je kórejsko-americká hudobníčka, ktorú v prvých rokoch kariéry poznali najmä priaznivci housovej scény ako DJ-ku, producentku, autorku pártyhitov. Dnes je však už niekde inde. Po dvoch housových EP-čkách zaujala v roku 2020 mixtejpom What We Drew, na ktorom sa ukázala ako širokospektrálnejšia hudobníčka a skvelá detailistka. To však nebolo ešte nič v porovnaní s tým, čo predvádza na debutovom albume With A Hammer, vydanom minulý týždeň pod XL Recordings. Ako prezradila v nedávnom rozhovore pre Pitchfork, ona „len skúma podivné prístupy k tvorbe skladieb, ktoré sú na periférii tanečnej hudby“.
Keď ju budete počúvať, môže sa vám stať, že vám napadnú analógie s inými hudobníčkami, ktoré v produkcii uprednostňujú kreativitu pred prvým či druhým plánom a v prejave minimalizmus pred maximalizmom. V štvrtej skladbe Passed Me By, v ktorej spieva zmäkčeným hlasom, môže pripomínať Björk či Eryku Badu. A aj keď sa pri takýchto prirovnaniach niektorým hudobníkom pení z úst, myslím si, že Yaeji už od prvej skladby nabáda k označeniu „kórejsko-americká Billie Eilish“. Svedčia o tom minimalistický spev prechádzajúci až do šepotu, práca s napätím, náladami, hravosť, inovatívnosť, chytľavosť – to všetko pod pokrievkou s názvom „pop“.
No nedajte sa pomýliť, nie je to pop v čistom zmysle slova. Yaeji sa nedajú odoprieť výlety do iných, najmä elektronických žánrov – spomínaného housu, ale aj trapu či hip-hopu. Priaznivci ázijskej hudby navyše tvrdia, že nechýbajú ani tamojšie vplyvy vrátane animé. A čo robí tento album naozaj silným debutom, je pravidlo, ktoré si, zdá sa, Yaeji vzala za svoje: Čo skladba, to hit. Bolo ťažké vybrať pre vás do vysielania len 7 reprezentatívnych kúskov. Jeden silný moment striedal druhý, nadšenie z práve dopočúvaného tracku vyrovnalo nadšenie z ďalšieho, práve sa začínajúceho. A tak vám, verím, nebude prekážať moje ležérne, no bezpečné rozhodnutie, že vo vysielaní vám zahráme prvých 7 skladieb a potom, ak uznáte za vhodné, dopočúvate album do konca.
Yaeji, verná svojim koreňom, spieva anglicky aj kórejsky. Napriek tomu, že jej hlas znie naozaj nevinne až naivne, jej tvorba nie je o dúhach a jednorožcoch. Už predtým sa nevyhýbala sociálnym témam a na predchodcovi albumu – mixtejpe What We Drew – ani intímnym. A keďže album vznikal hneď po tomto mixtejpe z roku 2020, prítomné sú témy, ktoré hýbali spoločnosťou v tom období – zločiny z nenávisti a policajná brutalita. Introspektívne skladby zas znamenajú uvoľnený hnev po rokoch potláčania osobnosti či nostalgiu zo života v Južnej Kórei aj v USA... a keďže je to stále Yaeji, kedysi až eurofická housová DJ-ka, práve optimizmus nakoniec vyhráva.
Pokiaľ ide o zahraničných kritikov, z debutového albumu Yaeji sú nadšení. Hovoria o jej najsúvislejšom, ale aj najodvážnejšom, najdivokejšom a najkatarznejšom počine dosiaľ. A ja dopĺňam, že ešte viac ako pri niektorých iných albumoch tu platí: Počúvajte na slúchadlách. Až vtedy, keď vám Yaeji spieva priamo do uší, precítite naplno čistotu a krásu jej hlasu, ale aj zvukov, ktoré pre vás do svojej tvorby povyberala.
