Za sebou majú tri albumy, dve EP-čka, Mercury Prize aj dve ceny za škótsky album roka. Napriek tomu neprepadli velikášstvu, ktorého výsledkom by boli nie až také zaujímavé diela, kvantita nad kvalitu, a na štvrtý album nás nechali čakať dlhých päť rokov. Young Fathers majú jasné vysvetlenie: nechceli dávať von nič, čo by nebolo ešte lepšie ako ich predchádzajúca tvorba. Držia sa totiž hesla, že sú len takí dobrí, aký je dobrý ich posledný album.
Našťastie, pandémia ich prinútila oddychovať a práve tento oddych si veľmi pochvaľujú – získali totiž novú energiu, ktorú využili sviežim, kreatívnym spôsobom. Opäť sa zavreli do svojho pivničného štúdia, jamovali, experimentovali a nahrali album, ktorý tvoria zväčša zvukovo plné, dynamické, nástojčivé skladby s chytľavými, hravými melódiami. Je to klasický youngfatherovský zvuk a sú to africké rytmy. Napokon, na tie odkazuje pravdepodobne aj obal albumu. Ale tu aj takmer kinematografická Tell Somebody či soulová Geronimo, ktoré evokujú úplne iné pocity. Opäť je to žánrovo nezaraditeľné, opäť je to jeden veľký úlet, tentoraz pozostávajúci z desiatich menších, približne len 3-minútových úletíkov.
Na Young Fathers je zábavné aj to, koľko priestoru prenechávajú fantázii svojich poslucháčov. Pravda totiž je, že v prípade ich textov zostávajú neistí aj „native speakeri“. Tým sa už z predchádzajúcej tvorby týchto Škótov podarilo vyčítať protest, politiku, záujem o spoločnosť, no aby to nebolo príliš jednoduché, Young Fathers do toho radi miešajú aj súkromné záležitosti. A pritom svoje texty príliš nevysvetľujú. Tvrdia, že keďže sú traja a každý z nich má vlastné skúsenosti a vnímanie sveta, v konečnom dôsledku sú ich texty niečo ako abstraktný obraz, v ktorom si každý nájde to svoje. Individualita členov tu nie je príliš podstatná, fungujú skôr ako tím.
A predsa to autorovi magazínu Record Collector nedalo a opýtal sa ich, o čom nový album je. A oni odpovedali, že ich baví komplexnosť života, kontrasty, ktoré život vytvára. Komplexnosť v tom, ako musíte prejsť drinou a problémami, aby ste sa dostali na druhú stranu, kde sa nachádza radosť. A kontrasty napríklad tam, kde sa hádate so svojou polovičkou a pociťujete lásku aj zlosť zároveň alebo kde vás niečo bolí, no na pozadí si dokážete uvedomovať aj vďačnosť. Young Fathers týmto albumom „vstúpili do ľudskosti“. Aspoň tak sa vyjadrili samotní hudobníci. A naozaj. Je to, akoby precitli, konečne sa načiahli za mincou zvanou frustrácia, otočili ju a objavili jej druhú stranu.
A ako reagujú na najnovší prírastok vydavateľstva Ninja Tune zahraniční recenzenti? Podľa Metacriticu sú naozaj spokojní, v čase tvorby tohto môjho „príspevku“ dávalo 9 dosiaľ zverejnených recenzií slušný priemer: 88. Kritici hovoria o popovejšom, svetlejšom, vyrelaxovanejšom diele, o tom, že Young Fathers, ktorí na scéne začínali pred pätnástimi rokmi ako tínedžeri, teraz už naozaj dospeli, no čo je dobré, organizovaný chaos im zostal... A dobré je aj to, že 17. februára vyrážajú na európske turné, kde nový album predstavia. Najbližšie k nám – aspoň podľa doterajších informácií – vystúpia v Berlíne 18. februára.
