Tvorba britského hudobníka Benjamina Clementina bola vždy veľkolepá – rovnako ako výsledok, ktorý dosiahol už svojím prvým albumom At Least For Now. Získal zaň totiž prestížnu Mercury Prize. Druhý album I Tell a Fly bol ešte viac prekvapujúci, ešte viac teatrálny. A keď nerátame jeho spoločný hudobný projekt s manželkou, na svoj tretí album nás nechal čakať dlhých päť rokov. Nakoniec však dostaneme viac, než by sme predpokladali. Teraz totiž vyšiel tzv. Part One, ktorý údajne len „pripravuje scénu“ pre tzv. Part Two, v ktorom chce Benjamin Clementine ísť „ešte hlbšie“.
Pri Clementinovi ťažko nespomenúť jeho životný príbeh, ktorý sa svojou zlomovosťou, bolestivosťou a dramatickosťou vtisol aj do jeho tvorby. Po tom, čo v šestnástich prepadol zo všetkých predmetov okrem anglickej literatúry, pohádal sa s rodinou až tak, že sa zobral, odišiel z domu a stal sa z neho pretĺkač-bezdomovec v Londýne či Paríži. Ešte šťastie, že mal ohromný talent na hudbu, ináč by bol jeho osud ešte viac neistý. Hoci – tuláctvo má zrejme v krvi – známy je príbeh, keď už ako vcelku úspešný absolvoval 45-kilometrovú cestu na vlastný koncert na jazzovom festivale peši, bez topánok. A vyzutý sa na verejnosti rád objavuje dodnes, aj väčšinu koncertov absolvuje „na Ježiša“.
Príbeh Benjamina Clementina je fascinujúcim príkladom, že ak vás niečo skutočne ťahá, je veľká pravdepodobnosť, že sa k tomu dostanete cez všetky prekážky. U nich doma sa veľa hudby nepočúvalo, navyše jeho otec chcel mať z neho právnika. Robiť hudbu mu vyslovene zakázal, a tak bol Benjamin Clementine nútený pristupovať k tvorbe ako k svojmu tajomstvu. Nepoznal noty, no vďaka svojmu vynikajúcemu sluchu sa sám naučil napodobňovať Satieho či Debussyho. Jeho hlavným nástrojom je klavír, no ako samouk skrotil aj kopu ďalších nástrojov. Aj nový album And I Have Been si kompletne sám napísal aj vyprodukoval.
Okrem klasickej hudby sa Benjamin Clementine inšpiroval aj rôznou inou tvorbou – medzi interpretmi, ktorých rád spomína, sú Nina Simone, Leonard Cohen, Jimi Hendrix, Nick Cave, Tom Waits či Luciano Pavarotti. A tak ako z jeho predchádzajúcich albumov, aj z novinky And I Have Been ide táto nespútanosť. Hranice akoby neexistovali, elektroniku pokojne kombinuje s orchestrom. To, čo je iné v porovnaní s jeho predchádzajúcou tvorbou, sú aranžmány. Jeho špecificky zvláštny podpis stále cítiť, no aranžmány sú jednoduchšie a výsledok prístupnejší širšiemu publiku. Kým jedni tento fakt privítali, druhých to sklamalo. Tvrdia totiž, že práve v zložitosti jeho aranžmánov, v určitej veľkoleposti a teatrálnosti, ktorú spolu vytvárali, bola najväčšia veľkosť Clementinovej tvorby. Mne tento názor pripadá trochu unáhlený, veľkosť hudby predsa nespočíva v jej zložitosti, v snahe ohúriť, a Clementine má aj mimo toho veľa čo ponúknuť. Závisí tiež od toho, na čo máte práve chuť.
Tak ako mnohé albumy, ktoré vychádzajú v posledných dvoch rokoch, aj tento vznikal v atmosfére pandémie, a to u neho doma v Kalifornii. Ako sa vyjadril sám Benjamin Clementine, tak ako väčšina ľudí, aj on bol konfrontovaný mnohými komplikáciami, s ktorými sa musel porátať. Nakoniec sa však podarilo, a tak na svojom novom albume spieva a rozpráva svojím veľkým, charizmatickým a akoby starším hlasom o sebe, o bolesti, ale aj o láske či rodine, ktorú si založil s britskou folkovou speváčkou Flo Morissey. Badateľná je pritom jeho láska k poézii – Clementine je veľkým fanúšikom Sylvie Plath či Williama Blaka. A tak verme, že láska k poézii a láska k hudbe mu v mladom veku 33 rokov – onedlho 34 – zabránia v tom, aby odišiel do hudobného dôchodku. Clementine totiž naznačoval, že druhá časť jeho tretieho albumu, ktorú očakávame v prvých mesiacoch budúceho roka, bude jeho posledným záderom v oblasti hudby a rád by sa venoval iným činnostiam, napríklad herectvu a móde.
