Koniec minulého týždňa priniesol niekoľko veľkých návratov. Po takmer desiatich rokoch sa vrátili Yeah Yeah Yeahs ale aj The Big Pink a po piatich rokoch nový album zverejnila aj Björk. Hoci čakanie na jej nový album nebolo také dlhé, keď Björk vydáva nový album je to vždy hudobná udalosť. Aj preto, že svoju hudbu vždy podporí aj silným vizuálnym spracovanim. A presne tak je to aj s novinkou Fossora. Čerstvý album Björk nahrávala na Islande a to s pomocou Gabber Modus Operandi, sexteta Murmuri či niekoľkých hosti, medzi ktorými je aj jej obľúbenec serpentwithfeet a aj jej deti Sindri a Ísadóra. Björk album najskôr nahrávala s tým, že pôjde o klarinetový album, neskôr typicky album z Islandu. Je to ale stále tá istá Bjork, na akú sme zvyknutí. Björk, ktorá je vo svojej hudbe veľmi osobná, no zároveň hovorí aj o tom, čo sa deje nielen v nej, ale aj okolo nej.
Už desiaty album hudobníčka z Islandu tvorila počas pandémie a lockdownu, no smútok a temná atmosféra jej septembrovej novinky sa zobrala inde. Björk sa na albume snaží vysporiadať so stratou matky a obrovským smútkom. Ide tak o ďalší veľmi silný a osobný album. Už na tom predošlom, Utopia, sa Björk veľmi otvorene vypísala z pocitov po rozvode. Práve kvôli smutným udalostiam v jej živote za uplynulé roky sa ešte viac pripútala k svojmu domovu, teda Islandu, ktorého atmosféru je cítiť aj z jesennej novinky. „Prežila som tam skvelé dva roky, čo bol od mojich šestnástich rokov ten najdlhší čas aký som tam strávila bez toho, aby som musela ísť na letisko. Veľmi mi to pomohlo, hlavne psychicky. Mohla som sa na nejaký čas niekde opäť zakoreniť,“ uviedla Björk pre NME, ktorá žila nejaký čas v USA, kde sa už cítila vyčerpaná - z Trumpa aj z neustálych násilností.
Hoci nový album Björk púta pozornosť práve tým, že je to jej prvý album po smrti matky, tak na samotnom albume jej venovala len dve skladby. Sorrowful Soil, ktorá vznikla tesne potom ako u jej matky prepukla ťažká choroba a Ancestress, ktorá vznikla hneď po jej smrti. „Napísala som strany a strany textu, ale vybrala som len tých pár slov, ktoré som naozaj chcela povedať. Ak by som bola farárkou, tak by to bola moja pohrebná reč,“ uviedla k skladbe venovanej svojej matke Björk pre magazín Pitchfork. Súvis s jej rodinou sa na albume vyskytuje ale aj v tom, že na albume hosťujú aj Sindri a Ísadóra, teda deti Björk, ktoré sa tiež venujú hudbe. „Užila som si to a asi by mi to aj pripadalo čudné, keby sa práve na tomto albume nejakým spôsobom neobjavili. Možno je to práve preto, že teraz sú už dospelé a tak sa samé mohli rozhodnúť či to chcú. Mohli povedať nie, lebo sme si rovní,“ prezradila Björk.
Klarinety, ktoré budú znieť ako Public Enemy. Takto nejako si Björk predstavovala, že by mohol znieť jej nový album, s čím jej mala pomôcť dvojka z Indonézie, Gabber Modus Operandi. „Prenášajú tradície do podoby 21. storočia, za čo ich veľmi rešpektujem. Nikto to nedokáže tak ako oni,“ uviedla Björk pre Guardian. V porovnaní s prechodom Utopia, ktorý bol elektronickejší, je novinka Fossora organickejšia či sureálnejšia. Práve vďaka lockdownu sa Björk nemusela nikam ponáhľať a okrem toho, že ako sama hovorí, si konečne mohla dopriať každý deň čokoládový puding, bola rozhodnutá, že novému albumu dá toľko času koľko potrebuje. Ešte pred jeho vydaním hovorila, že pôjde o album pre ľudí, ktorí si spravia klub z vlastnej obývačky. To bol však, ako sa neskôr ukázalo, iba žart.
Hoci je na novom albume Björk cítiť smútok zo straty matky, je na ňom aj veľa radosti. Nový album Björk prirovnáva k hubám, ktoré sú psychadelické a zjavia sa hocikde, čo podľa nej dokonale opisuje výsledný zvuk albumu. „Myslím, že som mala ľuďom povedať, aby tento album počúvali poriadne hlasno. Je to presne ten album, ktorý si zapnete v obývačke s kamarátmi a dáte si k tomu drink,“ uviedla Björk. Aktuálne 56 ročná hudobníčka sa stále chce učiť nové veci. Baví ju obklopovať sa umelcami a hľadať nové smery. „Cítim, že mojou úlohou hudobníčky je zachytávať cestu mojej duše, môjho tela a dúfam, že to budem robiť ešte aj v 85 alebo ako dlho budem žiť,“ uviedla Björk.
