Rytieri inteligentnej tanečnej hudby pre masy aj laptopisti s velikášskym komplexom. Jedno i druhé a ešte všeličo iné sú Harrison Mills a Clayton Knight. Ako znejú dvaja elektronickí nadšenci, ktorí nič neprenechávajú náhode, na 13-piesňovej novinke budeme zisťovať celý tento týždeň.
V rámci problémov prvého sveta si tá šťastnejšia časť ľudstva už od 80. rokov minulého storočia láme hlavu nad tým, ako preniesť hudbu z počítačov a malých elektronických hračiek na veľké koncertné pódiá. Otázka možno komická, nie však viac než zhrbená postava nad notebookom, ktorá na začiatku tzv. live actu zapne ableton a teraz si už dobrú polhodinu prehliada tiktok. Duo Odesza stálo pred podobným problémom, no má konkurenčnú výhodu: do svojej prevažne elektronickej tanečnej hudby vkladá aj prvky hudby živej, predovšetkým perkusívne.
Ak to doposiaľ znelo ako kritika existencie žánru, ktorému je najlepšie medzi štyrmi stenami domáceho štúdia, či nebodaj tvorivého princípu, opak je pravdou. Tanečná hudba, akú tvorí duo Odesza, je veľmi vítaný a v podstate stále nie celkom bežný či prebádaný druh. Niektoré pasáže albumu The Last Goodbye, a v podstate aj čohokoľvek z hudobnej minulosti kapely, pôsobia veľmi melancholicky až intímne. Odesza akoby neustále zvažovala, či alebo v ktorom momentne bude jej hudba viac na počúvanie a kedy vyložene pre tanečný parket.
Z mínusov a neutrálu sa teraz pozrieme na to, čoho je v hudbe Odesza hádam až priveľa. Ponechajme bokom hostí, ktorých má naozaj neúrekom: Låpsley, The Knocks, Juliana Barwick či Ólafur Arnalds. Ak je niečoho v hudbe Odesza miestami priveľa, je to dráma. V dynamických trackoch sa vznáša niekde medzi retro-pompéznosťou rozpažených DJov v 90. rokoch a apokalyptickou temnotou evokovanou búšením do kotlov. To, prirodzene, veľmi dobre funguje naživo, doplnené dokonalou projekciou s ohňostrojmi a dronmi. Odesza túži byť univerzálnou energiou, s napätím i katarziou, pohybujúc sa v akejsi sivej zóne tanečnej hudby, kde sa ešte stále neprestala hudba i počúvať a kde je miesto pre extázu i smútok súčasne. Niekedy na to stačí aj umne zvolená sampla - hoci aj z roku 1965.
Stručná verzia by mohla znieť: je to dobrý, pestrý album, s viacerými výraznými motívmi. Ale asi najvýstižnejšie muziku dua Odesza opísal jeden z návštevníkov koncertu: “Je super zatvoriť oči, v hlave si odvíjať melódie a slová, vyžívať sa v smútku i radosti, vo všetkom čo Odesza vyvoláva, cítiť sa na svete ako sám, alebo ako jediný, a pritom okolo vás to má presne tak isto ďalších 20 000 ľudí.”
