Nový album malijského gitaristu, skladateľa a speváka menom Vieux Farka Touré sa volá Les Racines (Korene) a odkazuje nielen na korene tzv. „púštneho blues“, ale aj na vlastnú rodinnú históriu. Vieux je totiž synom Aliho Farku Tourého, ktorý preslávil tento hudobný štýl vo svete a získal za svoje albumy tri ceny Grammy v kategóriách world music a tradičná hudba. Aliho albumy vychádzali v rokoch 1988–2010 na britskom labeli World Circuit, a práve s týmto vydavateľstvom začal teraz spolupracovať aj Farka Touré junior. Otec mu síce v detstve neodporúčal kariéru hudobníka, a tak sa Vieux musel učiť hrať na gitaru potajomky ako samouk, no nakoniec sa Ali pred svojou smrťou so synovým rozhodnutím zmieril a hosťoval na jeho prvom sólovom albume z roku 2007. Medzičasom pretieklo veľa vody dolu Nigerom. Po tom, ako Vieux vydal päť štúdiových albumov, jeden remixový, jednu „lajvku“ a zopár hudobných spoluprác, prišiel čas vrátiť sa ku koreňom. Na novom albume, ktorý spája minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou, je nielen skladba venovaná otcovi Alimu, ale aj synovi, ktorý sa volá Adou.
Album Les Racines vznikal podobne ako mnohé iné v atmosfére kovidovej karantény, ale v tomto prípade to nahrávke viac pomohlo ako uškodilo. Hoci jeho témy a motívy nosil Vieux Farka Touré v hlave už dávnejšie, intenzívne nahrával hlavne posledné dva roky v štúdiách v Bamaku, ktoré nesú meno jeho otca Aliho. Na albume hosťuje aj niekoľko slávnych malijských hudobníkov, ako sú klávesák Cheikh Tidiane Seck (počuť ho v skladbe L’Âme), či gitarista Amadou Bagayoko z dvojice Amadou & Mariam, ktorý sa objavuje v otváracej skladbe Gabou Ni Tie. V tej účinkujú aj vokalistky Kadiatou Bah a Hawa Maiga, hráč na lutnu ngoni Kande Sissoko, perkusionista Adama Kone a basgitarista Marshall Henry. Ďalšími hudobníkmi, ktorí sa objavujú na albume, je druhý basista Modibo Mariko, ďalší hráč na ngoni Kandia Fa, Souleymane Kane, hrajúci na tekvicový bubon, Moussa Dembele s perkusiami, či flautista Madou Traore. Veľmi špeciálnym hosťom je spoluproducent albumu Eric Herman, prvý človek, ktorý objavil Vieuxov talent.
Medzi hlavné posolstvá albumu patrí nielen nadväzovanie na hudobné tradície predkov, či upevňovanie rodinných vzťahov, no zároveň je to výzva na ukončenie občianskych a politických sporov v Mali, ktoré majú neraz násilný vojenský charakter. Napríklad pieseň Ngala Kaourene má tanečný potenciál, ale jej text vyzýva k etnickému zmieru a spolupráci bez ohľadu na to, z ktorého kúta krajiny pochádzajú jej poslucháči. Ako hovorí samotný Vieux, „hoci Songhajovia a Tuarégovia používajú trochu iné rytmy, naša hudba má k sebe blízko, sme ako bratranci.“ V podobnom duchu sa nesú aj skladby Tinnondirene o nutnosti spolupráce medzi komunitami či mierotvorná pieseň Be Together, ktorá je výzvou na to, aby ľudia boli naozaj ľuďmi, vedeli ľúbiť, odpúšťať si, byť trpezliví v živote a aby skončili s vojnami, ktoré ničia nielen ich navzájom, ale aj celú planétu.
Hoci album obsahuje veľa piesní v strednom až tanečnom rytme, nájde sa na ňom aj niekoľko meditatívnych inštrumentálok, ako je už spomínaná L’Âme, venovaná otcovi Alimu, či titulná akustická skladba Les Racines, kde okrem Vieux Farku Tourého a jeho gitary hrá už len Moussa Dembele na perkusie a ako hosť sa tu objavuje Madou Sidi Diabaté so svojou korou. Madou Sidi je mladší brat slávneho Toumaniho Diabatého, ktorý úspešne spolupracoval s Vieuxovým otcom Alim, napríklad na albumoch Heart of the Moon či Ali & Toumani.
Na začiatku sme spomínali, že Vieux Farka Touré má ako syn svojho otca za sebou roky hľadania vlastného štýlu a miesta pod slnkom. Na jeho predchádzajúcich sólových albumoch sa objavujú takí hudobní hostia ako Eric Krasno, Dave Matthews či John Scofield, veľmi zaujímavý bol aj spoločný album s americkou pesničkárkou Julie Easterlin, či dve štúdiové jam sessions s izraelským multiinštrumentalistom a skladateľom Idanom Raichelom vydané pod značkou The Touré-Raichel Collective. Napriek všetkým týmto odbočkám jeho nový album programovo nadväzuje na africké tradície a zvuk. Sám Vieux to vysvetľuje tak, že ako dieťa slávneho otca najprv potreboval nájsť vlastnú identitu: „Teraz už ľudia vedia, čo dokážem, takže sa môžem s hrdosťou hlásiť ku svojim koreňom“.
Vieux Farka Touré vzdáva albumom Les Racines poctu hudobným tradíciám svojich predkov, ale nevyhýba sa pritom ani moderným zvukom, s ktorými sa počas svojej samostatnej umeleckej cesty stretol. Asi najlepším príkladom takéhoto prirodzeného spojenia je záverečná skladba Ndjehene Direne, kde Vieux ukazuje celý svoj hudobný arzenál, aby s ním „bojoval za mier“ vo svojej rodnej krajine. Som si istý, že z tejto skladby, ale aj z celého albumu by mal radosť aj Ali Farka Touré. U mňa je to jasný kandidát na Grammy v kategórii „globálna hudba“ za rok 2022.
