Minulý týždeň bol v tejto rubrike súbojom titanov, v ktorom sa so svojimi novinkami stretli Kendrick Lamar, The Smile a zvíťazila Florence + The Machine, tento týždeň zabojovali Porridge Radio, Lykke Li a zvíťazil šikovný džezmen s vokoderom - Brandon Coleman.
Brandon Coleman nie je žiadny nováčik, no pre poriadok ho zaradíme: je klávesistom džezovej kapely Kamasiho Washingtona, v ktorej ho kapelník uvádza ako “profesorsa Boogieho”. Je i dlhoročným priateľom Flying Lotusa a členom rodiny nezávislého labelu Brainfeeder. Fenomenálny inštrumentalista ale aj hudobník, ktorý nad muzikou veľa premýšľa. Má vzťah k hudobnej histórii, no nerád sa opakuje.
„Chcel som vytvoriť hudbu, pri ktorej by sa astronautom dobre putovalo vesmírom,“ komentoval vznik novinky Coleman. Inšpriovaný Bowieho “Space Oddity” ale aj bohatým katalógom funkadelic, džezu a space-funku Georga Duka, Chicka Coreu či Georgea Clintona a Parliament. „Mám rád filmy ako Interstellar či Marťan, a vždy keď ich sledujem, pýtam sa sám seba, čo by som asi tak chcel počúvať keby som letel do vesmíru,“ dodáva Coleman.
„Vždy ma v čiernej hudbe bavila spiritualita, vyhľadával som ju. Pátrať som po nej začal po prečítaní životopisu Jamesa Browna, ktorý povedal, že funk začal už na plantážach. Otroci si pospevovali skladby, ale nástroje boli zakázané, s výnimkou bicích, keďže rytmickým nástrojom môže byť prakticky čokoľvek. Čierna hudba to bol rytmus, ale bola to i komunikácia. Otroci si rytmikou na veľké vzdialenosti dávali vedieť správy o tomto svete. Vedeli to Brown, Rick James, Sly Stone,“ uviedol ma margo inšpirácie Brandon Coleman.
Z doterajšieho Colemanovho rozprávania by to mohlo vyzerať tak, že albumu dominujú bicie a perkusie. V skutočnosti niekedy živého bubeníka úplne postačujúco zastúpi bicí automat. Lebo tak ako to už pri naozaj dobrej, bohatej hudbe býva, trik je v harmóniách a aranžmánoch, občas ich sólach. A džez takou hudbou spravidla je. Aj ten moderný, históriou poučený, slobodný džez Brandona Colemana.
