Nič nenasvedčovalo tomu, že tento album by mal byť lepší než len priemerný. Brian Eno a Karl Hyde sú síce veľké mená, no High Life prišiel už dva mesiace po predošlom – Someday World, čím sa dvojica hádam aj zapísala do Guinessovej knihy rekordov v periodicite vydávania dlhohrajúcich platní. A napriek tomu: High Life definitívne je lepší než nedávny spoločný debut a rozhodne najlepším albumom Briana Ena za posledných 25 rokov jeho bohatej autorskej i producentskej kariéry.
Dvom veteránom sa podarilo konečne vydať album ktorý rozdeľuje kritikov na dva tábory: na tých, ktorým neprekáža, že album vznikol rýchlo, nahrávalo sa zväčša starodávnym spôsobom záznamu živého hrania a celá postprodukcia zabrala len niekoľko málo hodín, a na tábor tých, ktorí si myslia, že pre krátkosť odstupu májového a júlového albumu nutne musí ísť len o zvyšky prvej nahrávacej session. Brian Eno je však pragmatik a neštandardnú situáciu s dvojicou albumov vydaných behom dvoch mesiacov vysvetľuje takto: „Vydavateľstvo WARP ma žiadalo, aby som sa zúčastňoval promo aktivít, rozhovorov s novinármi a v rádiách, proti čomu nič nemám, ale hrozne sa mi nedarilo prinútiť sa rečniť o albume ktorý je pre mňa úplnou minulosťou, keďže v hlavách nám oboch ostalo ešte niekoško dobrých nápadov na druhý album. A tak sme sa dohodli, že ja budem dávať rozhovory, a oni mi dovolia vydať dva albumy takmer naraz“.
„Je vzrušujúce a miestami i úsmevné vybrať sa po stopách dávnych inšpirácií sebou samým a popri tom nachádzať či vytvárať čosi celkom nové“, tak by sa dalo zhrnúť pokračovanie spoločného úsilia frontmana predovšetkým tanečných Underworld a v ďalekej minulosti novoromantických Freur, a človeka, ktorému za posledných rokov každý novinár aspoň raz povedal „štúdiový mág“. Úvodná nahrávka nás zavedie až kamsi do čias Unforgetable Fire a ďalších albumov, s ktorými U2 vypomáhal Brian Eno, kým číslo dva je mierne vynovená dvojička kultovej klasiky Talking Heads I Zimbra s nezameniteľným Enovym rukopisom. Time to Waste it odkazuje prezmenu k minulosti Karla Hyda a pripomína River of Bass, dodnes silnú, dubovo zasnenú pieseň z legendárnej LP Underworld Dubnobasswithmyheadman.
Pozornejšie ucho si všimne, že kým prvý album chcel znieť veľmi moderne, elektronicky, v duchu príchodu Briana Ena pod krídla vydavateľstva WARP a v duchu toho, čo poslucháč v prvom pláne čaká od Underworld, dvojka High Life vykazuje jasné znaky staršej tvorby oboch protagonistov , pôsobí živšie až živočíšne a experimentálnejšie, a pre nás, poslucháčov, je potešiteľné, že obaja sa vracajú k svojim najlepším časom. Asi najsilnejšie zastúpeným a pre celkovú atmosféru nahrávky vlastne určujúcim prvkom je návrat k albumu My Life in the Bush of Ghosts, ktorý začiatkom 80. rokov nahral Eno s Davidom Byrnem z Talking Heads. Album je dodnes považovaný za možno vôbec prvý oficiálny album world music a sympaticky drzo vykopol dvere africkej hudbe do Európy, keď naň prispeli aj také mená ako Bill Laswell, Robert Fripp či Chris Frantz. Aj na novinke High Life účinkujú hostia: Leo Abraham, Fred Gibson a básnik a textár Rick Holland. Len päťdňový nahrávací proces Eno opisuje takto: „Mojim hlavným nástrojom je základný dídžejský CD prehrávač s množstvom mojich nahratých či naprogramovyných beatov. Karl Hyde a hostia do toho naživo hrajú svoje gitary, synťáky a tablas a napojení sú na množstvo zvukových procesorov, čo mi umožňuje vstupovať do živého procesu tvorby. Robil som to takto už pred 40. rokmi v rámci Roxy Music a stále to dobre funguje“.
Je veľmi príjemné, a pre všeobecné zdravie popmusic neuveriteľne dobré vidieť a najmä počuť dvoch skutočne zaslúžilých umelcov, ako ich to stále baví a ako svoje nápady realizujú s vášňou a intenzitou, ktorú by im mohla závidieť nejedna kapela čo len včera po prvý raz vbehla do skúšobne. Navyše, Eno a Hyde tvoria hudbu bez ochoty nechať si čokoľvek diktovať. Diktujú tu oni.
