Angolský spevák Bonga tohto roku oslavuje 50 rokov svojej kariéry novým, v poradí tridsiatym druhým albumom. José Adelino Barceló de Carvalho, ako znie jeho celé občianske meno, začínal so spevom v pätnástich rokoch, ale zároveň sa venoval aj atletickej kariére. Hoci bol svojho času držiteľom portugalského rekordu v behu na 400 metrov, neskôr sa rozhodol pre spevácku dráhu, na ktorej sa predsa len dá „bežať“ oveľa dlhšie. Dôkazom je aj tohtoročný album Kintal da Banda, ktorý prináša 11 parádnych piesní v štýle semba.
Album je plný chytľavých pesničiek, ktoré si zložil aj ich interpretuje sám oslávenec. Počas svojho dlhého umeleckého života odohral tisícky koncertov v rôznych krajinách sveta (vrátane Slovenska, kde vystupoval na festivale Pohoda v roku 2013), získal francúzsky titul Rytiera rádu umenia a kultúry, ale často a rád spolupracoval aj s inými umelcami. V minulosti nahral viacero zaujímavých duetov s ľuďmi ako Cesaria Evora či Manu Dibango. Na jeho tohtoročnom albume sa nachádza pieseň Kúdia Kuetu, čo je duet s mladou francúzsko-alžírskou speváčkou Caméliou Jordana.
Výraznými hudobnými nástrojmi, ktoré sa používajú pri štýle semba, je okrem gitary a perkusií aj špeciálny tradičný angolský nástroj nazývaný dikanza. Je to vlastne dutá palica, najčastejšie z bambusu, do ktorej sú vyrezané priečne zárezy a škriabe sa po jej povrchu paličkou podobne ako pri latinskoamerickom guire alebo dixielandovej valche. Nový Bongov album ozvláštňujú okrem dikanzy aj zvuky ústnej harmoniky, flauty, trúbky, či výrazné ženské zbory. O všetky aranžmány na albume Kintal da Banda sa postaral gitarista Betinho Feijo, ktorý s Bongom hrá už 28 rokov.
Životný príbeh tejto hudobnej legendy bol naozaj spletitý. Po tom, ako sa začiatkom 70-tych rokov presťahoval z Angoly do Portugalska kvôli atletickej kariére, zapojil sa aj do ilegálneho boja proti diktatúre vo vlastnej krajine a s portugalským pasom pôsobil ako spojka medzi miestnou politickou opozíciou a protikoloniálnymi silami v Angole. Keď mu na to Salazarova tajná polícia prišla, bol nútený požiadať o azyl v Holandsku, kde v roku 1972 vydal svoj debutový album pod novým menom Bonga. Neskôr žil v Paríži či v Luande, aby sa nakoniec znovu usadil v Lisabone. Stále však svoje nahrávky vydáva vo vydavateľstve, ktoré sa špecializuje na africkú hudbu z lusofónnych krajín ako Angola, Mozambik či Kapverdské ostrovy.
Štýl semba, ktorého je Bonga hlavným ambasádorom, ho naučili spievať ženy z jeho rodiny ešte počas detstva. Aj názov tohtoročného albumu odkazuje na priestor dvora za domom, ktorý bol vraj spolu s ulicou a katolíckou koloniálnou školou jedným z troch pilierov jeho vzdelania – údajne tým najlepším. Hoci Bonga už dávno nežije v Afrike, rád chodieva aj v Lisabone na africké trhy kupovať si suroviny a koreniny pre svoje jedlá pripomínajúce detstvo. Hoci párkrát v minulosti sa hudobné vydavateľstvá z neho pokúšali urobiť „portugalskú verziu Julia Iglesiasa“ (možno kvôli spoločnej športovej minulosti), on ostal verný svojej sembe, ktorá je predchodcom aj brazílskej samby.
Hoci Bonga za svoj život napísal viac ako 400 piesní, zďaleka to neboli iba piesne o láske alebo do tanca. Často vo svojich textoch riešil aj politické a spoločenské problémy, ako sa na afrického umelca patrí a kritizoval v nich vlády jedna radosť, bez ohľadu na to, kto bol práve pri kormidle.
Aj keď Bonga sa v septembri chystá oslavovať osemdesiatku, zdá sa, že je stále vo skvelej forme. Som si istý, že nový album mu ako darček nebude stačiť a určite si bude chcieť po koronovej prestávke užiť aj nejaké živé vystúpenie. Ak máte tak ako ja dobré spomienky na jeho na Pohode, nenechajte si ujsť ani jeho súčasnú podobu – zdá sa, že tento bývalý bežec na stredné trate sa medzičasom preklasifikoval na ozajstného hudobného maratónca.
