11 rokov po debute sa hlási so šiestym a jednoznačne najlepším albumom. Odložila si ho pre svoj nový domov - kultové nezávislé vydavateľstvo 4AD. Skúma tentoraz skôr samú seba, než umenie možného v rámci popmusic.
Jenny Hval alebo to najlepšie zo súčasného Nórska.
Keďže tak ako mnoho iných i tento album kvôli pandémii vznikal v oklieštených podmienkach a s minimalistickým prístupom, sústredila sa Jenny Hval na jednoduché, krátke príbehy. Vymyslené i reálne. „Druhý singel z albumu, “Year of Love”, je inšpirovaný skutočnou udalosťou požiadania o ruku pred mojimi očami, počas môjho vystúpenia. A akokoľvek zvláštne to bude znieť, pôsobilo to na mňa trochu temne. Ovplyvňuje nejako manželstvo moje umenie? Čo o mne moje manželstvo hovorí ako o umelkyni?” zamýšľa sa na svojej novinke, hudobne inšpirovanej Paulom Simonom, Jenny Hval.
„Covid je strohý, taký bude aj môj album,“ povedala si Jenny Hval, no keď sa povie “strohý” v jej hudobnom univerze, netreba si predstaviť smiešne táborakové banality, ktoré boli kedysi plnohodnotnými skladbami s bohatými štuktúrami. V jej prípade ide o strohosť v zmysle: podklad slúži správe, textu, stále však obsahuje viac než dosť melódií, harmónií, zvukov a hudby.
Jenny Hval spieva o sexualite, túžbach, chorobách, výletoch, traumách, snoch, a hoci to samotná hudba svojou, miestami až novoromantickou subtílnosťou veľmi neprezrádza, máme často do činenia s textami naturalistickými, speváčku úplne obnažujúcimi. V takých chvíľach je jasné, že hviezda nórskej indie music sa rozhodne necíti byť súčasťou hudobného mainstreamu.
Sloboda, podvedomie, vzťah tela a mysle, ak vám tieto pojmy prídu ako príliš abstraktné na to, aby obohaťili vašu každodennosť, niet vám pomoci. Koniec koncov, Jenny Hval nestráca zmysel pre humor. V jednej z piesní ju počujeme, ako uznáva absolútnu slobodu, a to napriek tomu, že piesne sú subjektom autorských práv.
