Vyzerá to tak, že generácia Y skôr streamuje než žije, a ak aj náhodou žije, tak život viac zaznamenáva, než skutočne prežíva. Hudba Lone je podľa jej autora len o prežívaní, a to len tých najkrajších vecí. Psychológom by sa to zrejme veľmi nepáčilo, ale také bolo mentálne a estetické nastavenie autora v čase prípravy albumu. A hoci bude mať Lone o rok 30, je aj o ich zaznamenávaní. V tomto prípade môžeme smelo povedať, že našťastie.
Matt Cutler, rodák z anglického Nottinghamu, považuje svoj v poradí šiesty album za veľmi optimistický, ale aj trochu hmlistý. Ak by ho mal prirovnať k nejakému zvieraťu, bola by to tzv. urban fox – líška v meste. Podľa vlastných slov má zo všetkého najradšej hip-hop, ale Reality Testing nie je hip-hopovým albumom ani omylom. Miluje staré techno a dokonca pracuje so zvukovou databázou syntetizérov, ktoré pomáhali definovať svojský sound nezávislého vydavateľstva R&S, kde novinka tento týždeň vyšla. Nazvať ju však technom by bolo príliš odvážne. Album otvára časť mierne upraveného, ambientného anime soundtracku Kenjiiho Kawaia, ale ambient to nie je. Snáď abstraktný house?
Možno práve táto neochota žánrovo sa vymedzovať a súčasne byť obdivovateľom konkrétnych hudobných šuflíkov ústi do unikátneho vyjadrovania.
Napriek tomu, že Lone neprešľapuje na mieste, ale svoj výraz mení a rozvíja, kľúčovým pojmom je pre neho podľa jeho vlastných slov nostalgia. „Je úžasné, ako dokáže tvoja vlastná alebo hoci aj cudzia hudba dokonale zaznamenať dobu, tvoje osobné radosti a smútky. Pre mňa je každá hudba tým najlepším denníkom a ten pocit, kedy nejakú nahrávku počujete s odstupom mnohých rokov, je jedným z najkrajších vôbec,“ hovorí o nostalgii Matt Cutler alias Lone.
Lone sa so svojou hudbou cíti dobre aj v kluboch, keďže aj tam jeho nahrávky fungujú dobre. Vie ich vystavať tak, aby sa poslucháč necítil podvedený a tanečník unudený. V posledných rokoch sa síce od vyložene klubovej hudby mierne odkláňa, paradoxne sa mu však práve teraz podaril jeho vari najväčší klubový hit - Airglow Fires, ktorý vyšiel ešte pred rokom, no našťastie si miesto na albume Reality Testing našiel.
Boards of Canada a J Dilla, Cinematic Orchestra aj Juan Atkins. Lone je chlapíkom nemnohých slov, aj album je prakticky čisto inštrumentálny. Je záznamom radosti z hudobných nálad, ktoré nie sú výsledkom dlhoročného štúdia ani muzikantského drilu, aj tak však fungujú a hádam budú aj v budúcnosti spôsobovať hudobné zimomriavky nostalgie, ktoré má Lone tak rád.
