Zdá sa, že hudobníci už nechcú vydávať tesne pred Vianocami, november je predsa len bezpečnejší na to, aby si ľudia všimli, že niečo vyšlo, a aby si to aj stihli zadovážiť. A tak po bohatom novembri, keď nás každý piatok zaliala spŕška albumov, sme 3. decembra už nemuseli čeliť ťažkostiam z príliš veľkého výberu. Vyšla nová LP, nová várka dánskeho rocku od Volbeat, ďalší album spoluprác od Toma Morella či živý album Paula Wellera s Jules Buckley a BBC symfonickým orchestrom. Všetko fajn, ale minulý týždeň si podmanila venezuelská hudobníčka Arca. Tá vydala postupne nie jeden, ale hneď štyri albumy. Z toho ten štvrtý vyšiel ako čerešnička na torte, vôbec ho predtým neohlasovala, len ho vypustila v posledný možný deň, v piatok, ako prekvapenie.
Narodila sa vo Venezuele, v detstve žila niekoľko rokov v USA, no napokon sa s rodinou vrátila do rodného Caracasu. Nomádstvo má však dodnes v krvi, veľa cestuje, chvíľu žila v Londýne a posledné roky by sa mala zdržiavať najmä v Barcelone. Toto cestovanie, mimochodom, nie je pre ňu neznáme ani v hudbe, ale o tom trochu neskôr. Pripomeňme si, že prvý veľký úspech oslávila Arca v roku 2013, keď sa podpísala pod päť skladieb Kanyeho Westa na jeho slávnom albume Yeezus. V tom istom roku spolupracovala s FKA Twigs na jej EP2, kde sa podieľala na každej jednej skladbe. A nakoniec v roku 2014 konečne vydala svoju debutovú nahrávku Xen, po ktorej sa venovala najmä vlastnej hudbe, aj keď teda, nedokázala odmietnuť Björk ani v roku 2015 na jej ôsmom albume Vulnicura, ani v roku 2017 na jej deviatom albume Utopia. V obidvoch prípadoch sa podieľala na veľkej väčšine skladieb. Aj sama Björk sa vyjadila, že Utopia je v podstate fúzia Björk a Arcy.
Pentalógia Kick mala byť pôvodne tetralógia a svoju históriu započala minulý rok v júni, keď Arca vydala Kick I, album, za ktorý získala aj nomináciu na Grammy v kategórii najlepší tanečný/elektronický album. Aj keď medzičasom vydala EP-čko Madre a podieľala sa aj na remixovaní šiesteho albumu Lady Gaga, stále robila najmä na svojich pokračovacích „kopoch“. Tie vydala minulý týždeň ako svoj piaty, šiesty, siedmy a aj ôsmy štúdiový album. Spolu 47 piesní, asi dva a pol hodiny hudby. Kým Kick II sú skladby najviac prístupné širšiemu publiku, Kick III dominujú „motorová píla“ a agresívne, manické aranžmány, Kick IIII pomalšia, v podstate celým albumom natiahnutá elektronická kulisa a Kick IIIII je konečne pokojnou, vzdušnou, zväčša klavírnou bodkou po tomto dobrodružnom, miestami až znepokojivom cestovaní.
Kick II je album, ktorý by nemusel uraziť ani mainstreamového poslucháča. Okrem do neba volajúcej odvahe v aranžmánoch tu dominujú aj popové a reggaetonové melódie, súčasné, sem-tam aj otravné (fakt sa mi nepodarilo dopočúvať dueto so Siou do konca), častejšie však mierne chytľavé a čo je hlavné – nekonformné, hravé až divoké. Kick II je dôkazom, že pop vôbec nemusí byť priamočiary či dokonca stereotypný. Nakoniec, ani sama Arca nie je konvenčná či – ako sa hovorí – tradičná. Svoju inakosť sa pritom rozhodla neschovávať, prekračovanie pomyselných hraníc sa stalo jej životným mottom.
Nové albumy Arcy prijala odborná aj laická verejnosť vcelku pozitívne, na Metacriticu pri nich svieti 79- až 80-bodový priemer zo 100. Okrem fascinácie, že Arca vydala štyri albumy naraz, pútajú aj hostia, ktorí sa tu objavujú. Popri spomínanej Sii je tu aj Boys Noize na Kick II, Machinedrum na Kick III, Planningtorock a Shirley Manson na Kick IIII či dokonca Ryuichi Sakomoto na Kick IIIII. A do tretice, najviac púta samotná produkcia Arcy. Priznám sa, bola to jazda, ktorá má ešte stále svoje dozvuky. Američania majú na to skvelý výraz – „overwhelmed“, niečo ako naše „ohromený“. Tak nejak sa cítim a myslím, že je len veľmi málo ľudí, a to aj medzi náročnými poslucháčmi, čo sa tak po Kick I až Kick IIIII cítiť nebudú. Možno by stálo za to počúvať tieto skladby nie v rade za sebou, ale s dlhšími pauzami. Pokojne aj celodňovými. Veď skúste.
