„Ľudia robia stále tú istú chybu: myslia si, že my muzikanti spievame najmä pravdu. Tak napríklad Elvis alebo starí bluesmani – automaticky sa predpokladá, že spievajú úprimne a zo srdca. Je ale naozaj ťažké si predstaviť, že taký Blind Willie McTell, ktorého coververzia Three Women album Lazaretto otvára, mal súčasne tri frajerky. To by bolo veľa na kohokoľvek, tobôž na slepca.“ Autor týchto demaskujúcich riadkov je paradoxne muzikant, ktorého najväčším prínosom do sveta hudby od čias dnes už legendárnej jedenásťročnej LP Elephant dua White Stripes bola drsná úspornosť zvuku a úprimnosť výpovede. Všeličo je ináč a Jack White na svojej v poradí druhej sólovke má aj ďalšie menšie či väčšie prekvapenia.
Whitov zvuk je na Lazaretto akýsi mäkší, nahrávky pôsobia veľmi zrelo a takmer žánrovo čisto – samozrejme v prípade, že americanu môžeme považovať za rýdzi žáner ako aj v prípade, že vám predstava kovboja s harfou či africkými perkusiami nepripadá ako celkom uletená. Album vznikol vo Third Man štúdiu v Nashville a na bohatom zozname hostí chýbajú snáď len Willie Nelson, Kris Kristofferson a Dolly Parton. Vlastne nechýbajú, ich duch je prítomný, a to v tom najlepšom zmysle slova.
38-ročný White má bohatý život – množstvo projektov, sem tam film či soundtrack, vedenie vydavateľstva Third Man, rozvod, a život single otca s dvomi deťmi. Napriek tomu, alebo možno práve preto, netrval White na opise súčasnosti a siahol aj po textoch, ktoré písal ešte ako 19-ročný, no písal ich ako prózu, jednoaktovky. „Myslel som si, že ich nikdy nevyužijem. Ale mal som základ pár nových textov a napadlo mi, čo takto povsúvať do nich tie staré. Zrazu to bolo, ako keby som v štúdiu spolupracoval so svojim mladším ja. Vzniklo tak množstvo zaujímavých situácií.“
Lazaretto má v slovníku niekoľko významov. Ten, ktorý chcel albumu vtisnúť White, znamená archaický termín pre ostrov, na ktorom žili chorí námorníci v karanténe. Ťažko povedať, akú úlohu si v tomto White napísal. Pravdou je, že na albume často strieda výrazy, farbu či intonáciu. Imituje postavy, vkladá im sem tam seba, sem tam cudzie príbehy. V jednej chvíli spieva o šoumenovi, ktorého bravúrnosť nedokáže celkom zamaskovať jeho krehkosť a neistotu. Vtedy máme pocit, že to je nahý White.
Predošlý album vraj White nahrával asi tri dni, ten nový poldruha roka. Znie napriek tomu veľmi jednoliato a je to priam zázrak. Rozvod, množstvo filmových a hudobných produkcií. Znie, akoby umelec netvoril pod ani náznakom tlaku, časového alebo iného. Ak je čosi skutočne sympatickým znakom hudobnej zrelosti a dospelosti, tak je to práve táto charakteristická črta Whiteovej novinky Lazaretto.
