Helado Negro, teda čierna zmrzlina, je vlastne 41-ročný ekvádorsko-americký hudobník Roberto Carlos Lange, ktorého účes ozaj pripomína kopček kakaovej zmrzliny. Na konte mal doteraz päť épečok a šesť albumov. Ten siedmy, Far In, je jeho prvý, ktorý vychádza pod vydavateľstvom 4AD, a zároveň prvý, ktorý prichádza po jeho „prelomovom“ This Is How You Smile spred dvoch rokov.
Far In je príjemná, ľahká až snová muzika, ktorú by som nerada urazila popchávaním do nejakých konkrétnych žánrových škatuliek. Krása tu spočíva v detailoch. Okrem tých aranžérskych, v ktorých Helado Negro spája akustické nástroje s elektronickými, je pozoruhodná aj jeho práca s hlasom vrátane „zimomriavkového“ falzetu, ktorý tvorí ďalší plnohodnotný hudobný nástroj. Napriek tomu došlo k menšej zmene – kým predtým bol Robertov hlas v najbližšom popredí, na tomto albume ho „dobehli“ bicie a basy. Album tak pôsobí menej folkovo ako predtým. Ako sa vyjadril Helado Negro pre The New York Times, práve v súčasnosti sa cíti v oblasti sebavyjadrovania cez muziku komfortnejšie ako kedykoľvek predtým.
Ed Horrox, kreatívny riaditeľ vydavateľstva 4AD, ktorý je zodpovedný aj za nové talenty, prezradil, čo iné okrem hudby ho na Robertovi najviac zaujalo. Vraj má talent nadväzovať spojenia. Či už je to osobne, telefonicky, alebo cez texty v piesňach, dokáže priniesť „teplo“ a optimizmus. A podobne sa vyjadrila aj jeho brooklynská spolupracovníčka L'Rain, ktorá si zahrala basu v niektorých skladbách na novom albume: Akási „mäkkosť“ obklopuje Roberta, či už ako človeka, alebo ako hudobníka. Môže to byť komunikácia v mailoch, spôsob, akým dohaduje skúšky, alebo to, ako sa zhovára o hudbe – pri Robertovi cítite nielen to, že ste rešpektovaní, ale aj to, že je o vás postarané. Napokon, toto „teplo“ cítiť aj z novinky Far In, Helado Negro dokáže krásu hľadať aj nachádzať a srší z neho láska k všeličomu živému aj neživému.
Helado Negro je síce chlapík, ktorého iní obdivujú pre jeho pozitívnu osobnosť, ale ten, čo rozumie po anglicky či po španielsky, vie, že ani tu to nie sú len voňavky a motýle. Texty Roberta sa často dotýkajú jeho obáv – kým na predchádzajúcich albumoch to bola najmä imigrantská tematika, teraz sú to obavy zo starnutia alebo z celosvetových problémov, akými sú klimatické zmeny či pandémia. Ako sa vyjadril pre The New York Times, uvedomuje si, že svet bol odjakživa v stave nepretržitého konfliktu, ale aktuálne to pociťuje akosi viac. A hoci sa na tomto albume rozhodol „priškrtiť“ zdieľanie vlastných tráum, venuje sa aj niekoľkým súkromným témam. Či už je to partnerstvo so svojou manželkou, alebo to, čo poznáme takmer všetci – výčitky svedomia, že sa svojej mame neozýva častejšie.
Britské noviny The Guardian sa pýtali Roberta Carlosa, čo ho pri nahrávaní tohto albumu najviac ovplyvnilo. Páčila sa mi odpoveď, ktorú poskytol. Album totiž pripravoval počas svojho pobytu v texaskej púšti Marfa, kde pracoval so svojou manželkou, tiež umelkyňou, na inom projekte. Ako sa vyjadril, bola to jeho prvá skúsenosť s púšťou, s pobytom v strede ničoho. Vďaka tomu sa mohol odpojiť od preplnenosti mestského života a využiť tento novonabudnutý priestor na nové myšlienky a inšpirácie. Podľa neho je celý tento album spirituálny. Je tu totiž zachytené obdobie, v ktorom sa cítil najviac v spojení so Zemou. Bol práve lockdown a vďaka pocitu zraniteľnosti a tiež uvedomeniu, že jeho jediné príležitosti sú tam, vo vonkajšom priestore, si prírodu vážil viac, ako si kedy dokázal predstaviť.
