Za posledných pár dní sa nazbieralo opäť niekoľko výrazných nových albumov, spomeniem aspoň novinky od Mild High Club, Julie Bardo, Lindseyho Buckinghama, Park Hye Jin či Vaccines, moje srdce i dušu si ale opäť získal José González zbierkou Local Valley.
O majstrovi dlho nebolo počuť, takže si pripomeňme zopár faktov: je synom prvej generácie imigrantov vo Švédsku, kam sa jeho rodičia vysťahovali za lepším životom z Argentíny. Vo svojom malom štúdiu v Göteborgu si nenáhlivo skladá zdanlivo veľmi jednoduché až triviáne pesničky, trpezlivo spracúva jeden drobný motív za druhým a ako správny folkáč, venuje veľa času textom. Tentoraz už aj v rodnej švédčine, ako napr. v skladbe Tjomme o kamošovi k popíjaniu.
Pesničkár sa hlási po šiestich rokoch a kto by čakal, že nejako výrazne zmení štýl či zvuk, čakal by márne. Perkusií či bicích je minimum, účel plní občas citlivo pulzujúci bicí automat. To však neznamená, že album by bol mdlý alebo strácal iskru, púta jednak Gonzálezovou hrou na gitaru, jednak charakteristickým hlasom aj pestrosťou jazyka.
Na albume počujeme angličtinu, španielčinu aj švédčinu, čím od seba José González odháňa výčitky, že keď spieva, znie celkom ako Nick Drake. Zaradil aj jednu coververziu, od umelkyňe s podobným osudom imigranta - speváčky Laleh Pourkarim, ktorej rodičia utiekli z Iránu cez Azerbajdžan a Bielorusko až do Švédska a tu v približne tom istom čase ako José, odštartovala svoju hudobnú kariéru.
González je konzistentný, spoľahlivý, asi ako ranná káva alebo prechádzka v lese po daždi. Jeho subtílny prejav sa v podstate od vstupu na scénu vďaka účinkovaniu na nahrávkach slávnejších Zero 7 či v reklame na telku s coververziou Heartbeats švédskych kolegov Knife, veľmi nezmenil. A to je dobre.
