Nový album Gillesa Petersona zoznamuje s brazílskou hudbou hravým a vynaliezavým spôsobom nové generácie poslucháčov.
Táto nahrávka vznikla v prvej polovici januári 2014 v nahrávacích štúdiách v Rio de Janeiro a okrem Gillesa Petersona ju produkovali Sam Shepherd (Floating Points), Dilip Harris a Rob Gallagher (2 Banks of 4) a domáci Alexandre Kassin z brazílskej skupiny Imperial Orchestra. Ako aranžér sláčikovej sekcie sa na albume podieľal aj Sean O´Hagan (Microdisney, Stereolab, The High Lamas). Kľúčovou zložkou albumu sú však výkony vychádzajúcich, žiariacich i pomaly zhasínajúcich hviezd brazílskej scény, ktoré na ňom hosťujú - či už ako speváci, speváčky, alebo hudobníci. Napriek tejto rôznorodosti je výsledok je na počudovanie kompaktný. Typickou ukážkou z albumu je svieža sambová pesnička Brasil Pandeiro, ktorá vznikla už v roku 1940, v roku 1972 ju preslávila „hipisácka“ skupina Novos Baianos a toto je jej tretia reinkarnácia, o ktorú sa postarala jedna z tých vychádzajúcich brazílskych hviezd - speváčka a herečka z brazílskych telenoviel Emmanuelle Araujo. Sólo na gitarku cavaquinho v nej hrá a druhý hlas spieva Arlindo Cruz.
Čerstvý päťdesiatnik Gilles Peterson sa vraj do brazílskej hudby zamiloval už ako puberťák a podľa všetkého sa v nej naozaj vyzná, lebo do svojho „live best of setu“, ktorým v podstate jeho nový album je, nezaradil tie najväčšie brazílske odrhovačky, ale skôr skladby, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Tým známejším zasa vdýchol nový život - príkladom takéhoto prístupu je pieseň Aquarel do Brasil, ktorú preslávil film Terryho Gilliama Brazil z roku 1985, hoci samotná pesnička vznikla o polstoročie skôr. Podľa spoluproducenta albumu Alexandra Kassina je to song, ktorý má pre Brazílčanov asi taký kultúrny význam ako „Sex Pistols spievajúci My Way“. Na albume Gillesa Petersona túto „druhú hymnu Brazílie“ spieva sedemdesiatosemročná Elza Soares, ktorá bola v 50-tych rokoch veľkou hviezdou brazílskej hudby. Tento spôsob recyklovania bývalých hviezd trochu pripomína Buena Vista Social Club, no slzy dojatia pri nahrávaní pesničky podľa všetkého boli úprimné.
Pri Petersonovi, bývalom redaktorovi rádia Jazz FM, nemôže nikoho prekvapiť, že medzi hosťami albumu je napríklad aj legendárny brazílsky perkusionista Nana Vasconcelos, ktorého si možno pamätajú slovenskí fanúšikovia džezu ako člena skupiny Codona, či sidemana mnohých džezových hudobníkov od Gata Barbieriho až po Pata Methenyho. Iným džezovým klasikom z Brazílie, ktorý sa na albume Brasil Bam Bam Bam objavuje, je klávesista, skladateľ a spevák Marcos Valle. Príkladom džezovo-tanečnej fúzie z albumu je silná pieseň s názvom Xibaba (She-Ba-Ba), ktorú zložil a ako prvý nahral perkusionista Airto Moreira ešte v roku 1970. Pôvodnú verziu tejto skladby naspievala Flora Purim, Moreirova manželka, tú novú – o pár BPM zrýchlenú verziu, má na svedomí Emmanuele Araujo.
Asi najväčšou hudobnou hviezdou súčasnej Brazílie, ktorá spolupracovala na Petersonovom albume, je Seu Jorge. Tento chlapík má za sebou naozaj pestrú minulosť – vyrastal na severnom predmestí Ria de Janeiro vo favele, takže dobre vie, čo je to život na ulici bez domova a bez jedla. Neskôr sa začal presadzovať ako spevák a príležitostný filmový herec – na svoje detstvo si asi zaspomínal pri nakrúcaní filmu Mesto bohov v roku 2002, kde hral epizódnu úlohu a jeho pesnička sa dostala aj do soundtracku. Dnes to je jeden z najpopulárnejších brazílskych umelcov nielen doma, ale napríklad aj v USA či v Európe. Aj v čase nakrúcania Petersonovho albumu bol Seu Jorge práve v San Franciscu, takže nemohol nahrávať osobne, ale svoju časť naspieval v Kalifornii. Na album prispel vokálmi v skladbách Sambaio a Bam Bam Bam.
Hoci väčšinu skladieb na albume Gillesa Petersona a štúdiovej skupiny Sonzeira tvoria brazílske klasiky, nájde sa tu aj zopár výnimiek. Tou najviac prekvapujúcou je cover-verzia anglického hitu Southern Freeez z roku 1981, ktorý zložil, nahral a zaspieval John Rocca so skupinou Freez. Tento pôvodne funky-džezový produkt začiatku osemdesiatych rokov, čiže z čias, keď Gilles Peterson už bol čerstvo dospelý a mohol začať chodiť do nočných klubov, znie v novom brazílskom break´n´bossovom aranžmáne tiež klubovo, akurát že ho znovu naspievala už niekoľkokrát spomínaná Emmanuelle Araujo. Zdá sa, že Gillesovi Petersonovi nechýba zmysel pre beťársky britský humor!
Jedným z mála brazílskych muzikantov, ktorí na novom albume Gillesa Petersona osobne hrajú a spievajú vlastnú pesničku, je Marcos Valle. Ten prispel skladbou Estrelar, ktorá vznikla v roku 1982. O rok neskôr sa stal singel s touto nahrávkou najpredávanejším nosičom interpreta s počtom 90.000 predaných kusov. Toto optimistické kozmicko-elektrické boogie ála roky osemdesiate s výrazným zvukom trianglu, na ktorom hrá Nana Vasconcelos, si na albume Brasil Bam Bam Bam môžete vychutnať v novej verzii.
Asi najzvláštnejšou pesničkou celého albumu je skladba The Mystery of Man, ktorá sa pôvodne objavila na platni The Planet Is Alive...Let it Live! z roku 1984, kde americká džezová speváčka Sarah Vaughan spieva zhudobnenú poéziu pápeža Jána Pavla II. preloženú do angličtiny. Na albume Gillesa Petersona sa tejto pesničky ujali až dve vokalistky – dve tretiny piesne ju intepretuje brazílska speváčka Mart´nalia a na konci sa k nej pridá aj Nina Miranda, známa z projektov ako Smoke City alebo Da Lata.
Nový album Gillesa Petersona má v podstate iba jediný nedostatok – že ho tvoria z veľkej väčšiny prevzaté skladby. Tie sú však zároveň prerobené do akéhosi živého best of obľúbených songov pána dídžeja, spojených nielen novým zvukom a novými aranžmánmi, ale aj vnútornou logikou – album s jednotlivými pesničkami vmixovanými do seba sa dá počúvať aj ako starostlivo prepracovaný dídžejský set. Najväčším kladom albumu je však to, že vďaka veľkému menu na obale sa možno čoskoro začne o brazílsku hudbu zaujímať ešte viac ľudí ako predtým!
