Takto predsa nemôžu vyzerať moji obľúbení hudobníci! A už vôbec nie, ak sú z Nórska. Áno, toto som si hovoril, keď som uvidel fotografie sympatických mladých umelcov z kapely MEER.
Úsmevy od ucha k uchu, objatia, úplne ostentatívna a nekompromisná radosť zo života. A k tomu ani kúsok falše či hraného optimizmu. A čo je úplne skvelé, navlas rovnaká je aj ich hudba. Album Playing House je spolu s novinkami od švédskych Humanity’s Last Breath a amerických Chevelle to úplne najlepšie, čo sa mi do tejto chvíle dostalo do uší v roku 2021.
MEER začínali v roku 2008 v meste Hamar, na východnom brehu Mjøsa, najväčšieho jazera v Nórsku. Najskôr ako dvojica, dnes už osemčlenná hudobná formácia, o ktorej tvorbe sa dá bez zaváhania hovoriť ako o orchestrálnej. Veru tak, orchestrálny pop a vplyvy hojne brané z progresívneho rocku, world music aj z klasickej hudby.
Eklekticizmus v tom najlepšom a najšťavnatejšom slova zmysle. A nie náhodou im nahrávanie doteraz dvoch albumov zabralo tak šialene veľa času. Keď sa totiž majú na všetkom úplne detailne a komplexne dohodnúť ôsmi ľudia, ktorí medzi sebou nemajú žiadneho diktátora s pevnou rukou, nejaký ten čas to zaberie. Ale ten výsledok je napokon nadmieru očarujúci.
Najvýraznejšou značkou MEER sú samozrejme ich vokály. Súrodenecká dvojica Johanne a Knut Kippersundovci a ich úžasná schopnosť vystavať dokonalé spevácke linky od tichých a pokojných cez zdvojené a clivé až po silné a dynamicky úderné. Nádhera, ktorá dáva spomenúť na mená ako The Dear Hunter, Leprous či Pure Reason Revolution, ale zároveň zostáva celý čas nesmierne originálna a typicky seversky uhrančivá.
MEER si len nedávno po dlhej dobe znovu zahrali doma v Nórsku v sále so sediacimi divákmi. Hoci vychádzajú zo základu gitara - basa - bicie, v ich hudbe sú veľmi silno zastúpené husle i viola a klavír a tiež samplované zvuky. A nad tým všetkým tie fantastické hlasy. Ak vie toto všetko šikovný zvukár v klube či na festivale ustrážiť v jednej ucelenej kráse, musí to byť divácky zážitok na celý život. Až je zrazu človeku pri sledovaní fotografií z toho nórskeho vystúpenia ešte smutnejšie za živou hudbou. Snáď sa dočkáme už čoskoro - veď MEER by si pokojne mohli zahrať na Pohode, ale aj na festivale Brutal Assault.
Asi je to len moje čisto subjektívne vnímanie, ale tento nový album od nórskych sympaťákov je vlastne veľmi silnou odpoveďou na aktuálnu nahrávku vizionára menom Steven Wilson, ktorý s jeho FUTURE BITES hlása jednoznačný ústup gitár zo sveta pop music. Očividne to nebude až také horúce; stále sa dá vymyslieť niečo nové, po kreatívnej stránke to dokazujú napríklad aj MEER a po komerčnej svojimi aktuálnymi úspechmi v hitparádach šokujú britskí machri Architects alebo veterán Alice Cooper. Gitary veru žiadny ústup v pláne nemajú.
