Pokiaľ ide o hip-hop a soul, žánre, ktoré sledujem o niečo viac ako ostatné, dá sa spokojne poznamenať, že v posledných týždňoch vyšlo niekoľko ozaj príjemných albumov. Či už išlo o druhý štúdiový album kanadského projektu Rhye, alebo o solídne debuty speváčok Celeste a Arlo Parks, zrejme by som písaním o nich nesiahla úplne vedľa... No ten, čo zrejme najviac vystúpil zo svojej komfortnej zóny – a odrazilo sa to na obsahovej aj formálnej stránke albumu – bol slowthai, MC z britského Northamptonu, ktorého sme minulý rok mali zažiť aj naživo. Pohoda ho oznámila aj na tento rok, no na to, či sa trenčiansky festival uskutoční, si dovolí staviť len málokto. A tak sa môžeme tešiť aspoň z druhého štúdiového albumu tohto excentrického rappera, ktorý sa volá Tyron Kaymone Frampton. Odtiaľ aj ten názov albumu – Tyron.
Namiesto toho, aby riešil politiku ako na prvom albume, omnoho viac sa vnára do svojho vnútra. Tyron je tak ozaj výstižný názov nahrávky, ktorá obsahuje výlety do detstva, prekvapivé momenty sebareflexie či vyrovnávanie sa s dospelosťou, najmä s nevyspytateľnou povahou a s ňou súvisiacimi zlyhaniami. Zaujímavosťou je, že album vyšiel presne rok po tom, čo sa udialo jeho neslávne slávne vystúpenie na NME Awards. Pri preberaní ceny „Hero Of The Year“ si neodpustil sexistický komentár smerom k moderátorke večera a potom ani fyzickú potýčku s ľuďmi z publika. Aj keď sa na druhý deň ospravedlnil, musel sa vyrovnávať s reakciami na internete. Nečudo, že v skladbe CANCELLED sa venuje „cancel culture“ a v ďalšej skladbe PLAY WITH FIRE otvorene priznáva, že nenávidí internet.
Album Tyron je rozdelený na dve polovice, ktoré akoby odrážali dve rozličné tváre slowthaia. Kým názvy prvých siedmich piesní sú štylizované VEĽKÝMI PÍSMENAMI, druhá polovica albumu je štylizovaná do malých písmen vrátane začiatočných – presne tak, ako si štylizuje umelecké meno „slowthai“. A tam sa rozdiely medzi prvou a druhou polovicou albumu nekončia. V prvej polovici fungovalo okrem CAPSLOCKU všetko to, na čo sme si privykli pri jeho debutovom albume z roku 2019 – táto polovica je provokatívnejšia, punkovejšia, tvrdšia, agresívnejšia, energickejšia a rýchlejšia. Dokonca aj sporadické referencie na Brexit sú práve v tejto polovici albumu a vracajú nás tak k jeho debutu Nothing Great About Britain.
To, čo spája prvú a druhú polovicu albumu, je opakovanie chytľavých vokálnych sekvencií, väčšinou rytmických, pripomínajúcich detské riekanky. Napriek tomu je druhá polovica albumu niečo, s čím slowthai prišiel prvýkrát. Je omnoho mäkšia, pomalšia a podľa mňa aj muzikálnejšia a hudobne zaujímavejšia. A rovnako viac sa tu deje po obsahovej stránke – práve tu sa slowthai odvažuje vnoriť do svojho vnútra a otvoriť sa publiku. Osciluje pritom medzi smútkom a radosťou. Naznačuje dozrievanie. Navyše, v skladbe „nhs“ prekračuje svoj tieň a priestor prepúšťa svojim fanúšikom, aby sa mohli konfrontovať so svojimi neistotami v čase pandémie. Skladba, ako jej názov napovedá, je venovaná britskej Národnej zdravotnej službe, vo videoklipe však slowthai tancuje na vrchole kopca vyrobeného z toaletných papierov či v rade ľudí čakajúcich pred obchodom s potravinami. Skladba tak nie je len vyjadrením vďaky pracovníkom v prvej línii, ale aj vtipným a satirickým pohľadom na to, čo sa spoločnosť o sebe dozvedela práve v tomto období.
Človek by si povedal, že prvá polovica albumu vznikla prv a druhá polovica neskôr, počas lockdownu, keď mal slowthai priestor upokojiť sa a viac pouvažovať. Pravda je však taká, že to bolo presne naopak. Kým väčšina druhej – novšej, mäkšej a hĺbavejšej – polovice albumu vznikla ešte pred lockdownom, takmer celá prvá časť albumu, ktorá pripomína debut, sa rodila počas lockdownu. Mne, ako jednej z tých, čo až teraz, vďaka mäkšej tvorbe slowthaia, objavili jeho čaro, zostáva preto dúfať, že táto jeho exkurzia sa neudiala prvý a poslednýkrát. Nádej nám dáva jeho nedávny rozhovor pre časopis Rolling Stone, v ktorom prezradil, že začal abstinovať, vďaka čomu sa upokojil natoľko, že je pre neho ľahšie písať mäkšie skladby a osobnejšie texty. Zároveň je presvedčený, že nie hnev, ale práve ostatné emócie mu otvárajú omnoho väčšie množstvo možností.
