Britpopová hviezda, človek za virtuálnou elektronickou kapelou, producent postpunku aj afrobeatu, fanúšik worldmusic, propagátor čínskej opery, milovník klasiky, človek politicky a spoločensky angažovaný a napokon aj jeden z najstarších debutantov na scéne. Damon Albarn nahral Album týždňa a nazval ho Everyday Robots.
Odpoveď na otázku, prečo Damon Albarn sólovo debutuje až ako 46-ročný a po 26. rokoch v šoubiznise je pomerne jednoduchá: pretože má toľko hudobných aj mimohudobných aktivít, až by sa jeden mohol nazdávať, že je prototypom workoholika. Albarn toho naozaj stíha veľa, hoci ako sa povráva medzi ľuďmi, ktorí s nim pracovali, zavše tým trpí ľudský rozmer. Spomeňme len aktivity z posledných pár rokov: The Good The Bad and The Ugly, Mali Music, Rocket, Juice and the Moon s Fleom a Tonym Allenom, čínska opera Monkey: A Journey to the West plus filmová hudba – napr. Soundtrack k snímke Ordinary Decent Criminal. 25. apríla konečne vyšiel aj Albarnov sólový debut, o ktorého charaktere nebolo dlho nič známe, presnejšie: čím viac známe bolo, tým zvláštnejšie projekt pôsobil. Producentsky totiž album zastrešoval Richard Russell, boss XL Recordings labelu, no zároveň Brian Eno, ktorý s Russellom nie je úplne rovnaká krvná skupina. Práve Eno naspieval charakterické vokály do Albarnovej novej singlovky a zároveň záverečnej piesne na albume Everyday Robots.
„Finálnej realizácii albumu predchádzal výber zo 60tich piesní, pričom výber som nechal na Richarda Russella, môjho producenta. S hudbou problém nebol. Horšie to bolo s textami. Písali sa mi veľmi ťažko. Chcel som, aby boli, tak ako muzika, o mne, o mojom živote, a začíname s mojimi spomienkami niekde rokom 1976. Ale album je aj o iných veciach, napr. o rozpore veda versus príroda.“, uvádza k svojmu albumovému debutu Damon Albarn. Apropos príroda, jedna pieseň je venovaná aj sloniemu mláďatu v Tanzánii.
Albarnov sólový debut je nostalgická, melancholická introspektíva. „Spomínam si, ako som sa pri bicyklovaní po našej ulici zastavil vždy, keď začal spievať kostolný zbor, ale nikdy som sa neodvážil vojsť dnu. Bola to taká silná spomienka z detstva, že som jednoducho musel raz vstúpiť a požiadať maličký zbor v Pentecostal Church v Leytonstone, kde som vyrastal. Som veľmi šťastný, že súhlasili s účasťou na mojom albume“, uvádza Albarn. Mimochodom, sprievodný vokál mu nahral ešte niekto a o čosi slávnejší: Natasha Khan alias Bat for Lashes.
Nedá sa povedať, že by bol Albarnov debut strhujúcim či experimentálnym počúvaním. Je to ale jeho najkonzistentnejší a veľmi dospelý album, ktorý skôr plynie a zhŕňa než odrovnáva. Miestami si vystačí s málom, miestami staromilsky a romanticky aranžuje. „Na konci albumu neviete o Albarnovi stále prakticky nič. Nevadí, pri tak dobrej hudbe, akú ponúka, je to prakticky jedno. Albarn je extrémne dobrý v tom, čo robí“, konštatuje na margo Eeveryday Robots Alex Petridis z Guardianu.
