Aminé je synom etiópskych imigrantov, ktorí sa do Spojených štátov dostali v rokoch deväťdesiatych. Sám Aminé sa narodil už v americkom štáte Oregon, v meste Portland, v roku 1994. Na scéne ho evidujeme od 2014-teho, keď vypustil svoj prvý mixtape Oddysey To Me. Odvtedy vydal ďalšie dva mixtapy, jedno EP a dva albumy. Ten druhý, podľa mnohých najlepší projekt, aký kedy nahral, vyšiel začiatkom tohto mesiaca pod názvom Limbo. Slovom „limbo“, sa označuje neistá situácia, ktorú nemáme pod kontrolou a v ktorej čakáme, čo sa bude diať. Niečo ako predpeklie.
A možno v teplej atmosfére limba, teda predpeklia, vzniklo toľko soulových momentov. Aminé bol odjakživa dosť muzikálny, toľkoto soulu však na albume ešte nemal. Dá sa povedať, že sa oprostil od traových trendov a našiel si nový smer. Limbo sa dá popísať ako zmes súčasného aj starého. V skladbe Burden odkazuje na Jay-Zho, v skladbe Shimmy na O.D.B.ho, v skladbe Mama na 2Paca. Vývoj piesní a aranžmány sú nápadité, zábavné, niekedy odvážne, v každom prípade chytľavé.
Podobné sú podľa zahraničných recenzentov aj Aminého texty: hravé, vtipné, bystré. Aminé používa veľa originálnych odkazov a prirovnaní. Ide viac do hĺbky ako predtým, no niektorí poslucháči stále nie sú spokojní – tvrdia, že isté témy si pýtajú viac ako len plávanie po povrchu. Či už je to neistota budúcnosti, uvedomenie si vlastnej smrteľnosti alebo zapredsudkovanosť voči párom zmiešaných rás. Sú to témy, v ktorých sa aspoň odráža Aminého dospievanie a otváranie sa publiku. Samozrejme, nechýbajú tu ani klasické hip-hopové témy ako štvrť, v ktorej som vyrastal, alebo úspech, ktorý som dosiahol.
Vec, ktorú by som ja vyčítala, hoci od dlhoročného fanúšika hip-hopovej hudby možno vyznie zvláštne: album je zbytočne vulgárny. A to aj na miestach, kde expresívne slová, zdá sa, neplnia žiadnu funkciu. Možno je to Aminého vekom (má 26) a všetko je v súlade s jeho autentickosťou, no ak vám nadmerný výskyt vulgarizmov prekáža, odporúčam siahnuť po čistej verzii albumu, ktorá sa nachádza na iTunes.
Nedá sa v tomto prípade povedať, že celý album, od hlavy po päty, je tip-top. Na albume sa nachádza niekoľko slabších momentov, napríklad otravná skladba Riri či niektoré nedokonalé spevácke linky. Zdá sa, že Aminé stále nedosiahol svoj plný potenciál, v rámci ktorého by hudbu posunul o niečo ďalej. Že na to má, dokazuje na niekoľkých ozaj silných skladbách, pre ktoré sa oplatí pri tomto albume zastaviť. Hosťovačky Vincea Staplesa, Slowthaia alebo Charlieho Wilsona sú len bonusom. Sám Aminé je charizmatický a zábavný tak, že by mohol uspokojiť aj náročnejšieho slovenského poslucháča.
