Album, ktorý nahrali Tuarégovia zo skupiny Tinariwen v kalifornskom mestečku Joshua Tree, svedčí o tom, že najstaršia skupina hrajúca „púštne blues“ vôbec nestráca svoju silu, skôr naopak.
Skupina Tinariwen pochádza zo severovýchodnej časti Mali, ktorá susedí so Saharou. Členovia kapely patria k Tuarégom, ktorí dodnes žijú zväčša kočovným spôsobom života na území piatich afrických štátov – Alžírska, Líbye, Nigeru, Mali a Burkiny Faso. Pôvodná tuarégska hudba mala veľmi jednoduché inštrumentálne obsadenie – jednostrunový strunový nástroj anzad a bubny tendé, do toho sa miešal už len spev, potlesk a dupot nôh. Na konci 80. rokov 20. storočia však prišla „kultúrna revolúcia“ a prvou kapelou, ktorá začala používať „západné“ elektrické gitary a basgitaru, boli práve Tinariwen. Za tých viac ako tridsať rokov už vyrástlo veľa napodobňovateľov a pokračovateľov tohto štýlu, prezývaného aj tishoumaren alebo púštne blues, ale členovia Tinariwen stačia s nimi ešte stále držať krok.
Tuarégovia sú vlastne Tuarégovia iba pre nás, sami seba volajú Kel Tamašek, „ľud hovoriaci jazykom tamašek“. Nuž ale ani to, čo my voláme Sahara, nie je žiadna jednoliata púšť, jej obyvatelia ju totiž vnímajú ako mnoho rôznych púští, líšiacich sa od seba druhom a farbou piesku, kameňa, vegetácie, vetra a iných detailov, ktoré rozoznajú od seba len ľudia žijúci v tejto časti sveta. Nuž a práve názov skupiny vyjadruje aj túto rôznorodosť ich domova – tinariwen znamená v preklade púšte, množné číslo od slova teneré – púšť. Kapelu založil v roku 1979 gitarista a skladateľ Ibrahim Ag Alhabib, ktorý bol fanúšikom westernových filmov a svoju prvú gitaru si urobil sám z plechovky a drôtov z bicyklového kolesa. Ibrahim žil dlhší čas v utečeneckom tábore v Alžírsku a práve tu odkukal nielen miestny štýl rai, ale počul aj nejakú západnú rockovú muziku, ktorá sa mu zapáčila. Nuž a keď so svojimi kamarátmi založil prvú kapelu, znela ako kombinácia všetkých týchto štýlov.
Nový album skupiny Tinariwen sa volá Emmaar a je to ich prvý album, ktorý nevznikol priamo v Mali, ale úplne mimo Afriky. V regióne, z ktorého Tinariwen pochádzajú, totiž od začiatku minulého roka panuje napätie, spojené s pokusom islamistických polovojenských jednotiek o vyhlásenie samostatného tuarégskeho štátu, v ktorom by však malo panovať prísne islamské právo, okrem iného zakazujúce používanie hudby na verejnosti na iné ako náboženské účely. Treba však poznamenať, že Tuarégovia islámu veľmi neublížia a ich náboženstvo je skôr zmesou animizmu a matriarchátu. Zvlášť bolestné pre členov kapely mohlo byť to, že jeden z ideológov tohto islamistického hnutia je ich bývalý textár a navyše militanti priamo ohrozili ich gitaristu, ktorý sa pokúšal zachrániť svoje nástroje. Dnes už žijú všetci členovia Tinariwen v exile a svoj nový album nahrali v Kalifornii, v improvizovanom štúdiu v mestečku Joshua Tree. Že vám to niečo pripomína? Áno, presne tak sa volal aj slávny album U2 a práve Bono je veľkým fanúšikom Tinariwen, dokonca si v roku 2012 s nimi zahral na Festivale v púšti v meste Timbuktu, ešte kým v Mali panoval mier.
Zdá sa, že členom Tinariwen sa ako správnym nomádom páči aj na novom mieste. Podľa gitaristu Agu Lecheho ich nové priestory západnej časti Ameriky inšpirovali svojím „veľkým priestorom“ a počas nahrávania so zvukárom z Nashvillu vraj pozerali westerny a jedli burritos, takže sa tieto nové vplyvy určite nejako prejavia aj na zvuku albumu. Ten vznikol za necelé tri týždne v improvizovanom štúdiu v obytnom dome v Joshua Tree. Hoci zlé jazyky tvrdia, že keď ste počuli jeden album tuarégskych piesní, počuli ste vlastne všetky, netreba tomu veriť – dobré uši spoznajú rozdiely.
A tie rozdiely počuli aj hudobní kritici – Emmaar vyšiel 14. februára a medzičasom sa dostal do Top 20 aktuálneho aprílového rebríčka WMCE. Pokračuje tak v tradícii predchádzajúcich albumov Imidiwan a Aman Iman, ktoré si tiež získali medzinárodné uznanie. Album Tassili z roku 2011 dostal dokonca aj Grammy – cesta k nemu však bola dlhá, tŕnistá a horúca. Ešte na konci 20. storočia Tinariwen mimo Afriky skoro nikto nepoznal – situácia sa zmenila po tom, ako sa dvaja členovia kapely a ich manažér Manny Ansar spriatelili s francúzskou skupinou Lo´Jo a dostali nápad zorganizovať festival priamo v púšti. Po dvoch rokoch už hrali na WOMADe či v Roskilde, mohli ste ich vidieť aj na festivale Pohoda v roku 2008. K fanúšikom Tinariwen sa hlásia napríklad Carlos Santana, Robert Plant, Bono, Tom Yorke, Henry Rollins, Brian Eno, Daniel Baláž a iní... Objavili sa aj na albume The Imagine Project od Herbieho Hancocka z roku 2010. Aj na novom albume Emmaar je v booklete zopár mien, ktoré by ste tam nečakali – v skladbe Toumast Tincha napríklad recituje v úvode Saul Williams a počuť tam aj gitaristu Josha Klinghoffera z Red Hot Chilli Peppers. Vo videoklipe k pesničke však nevidíte púšť africkú, ale kalifornskú...
V apríli plánujú členovia skupiny Tinariwen veľké turné po USA, európski fanúšikovia ich môžu vidieť v máji alebo v júli na niekoľkých festivaloch vo Veľkej Británii, ale aj na pevnine. Budeme spolu s nimi pevne dúfať, že situácia v Mali sa natoľko upokojí, že sa raz budú môcť títo ľudia vrátiť do svojich rodných púští. Dovtedy si užívajme toto „americké obdobie“, ktoré do ich hudby prinieslo nové impulzy a vplyvy, no napriek tomu zostali originálni a nezameniteľní. Miesto v histórii hudby už majú isté, aj keby sa im za Emmaar nijaká cena neušla.
